„Sandy!“Volá na mňa z kuchyne moja teta Lucy.
„Áno už idem počkaj ešte chvíľu.“Odpovedám veľmi otrávene.Keď si na chate píšem s Davom nikto ma nemôže vyrušovať či už chce alebo nie.
„Sandy už naozaj poď lebo odídem bez teba!“Kričala na mňa z dolného poschodia.Nenávidela som keď to povedala.Niekedy si naozaj myslím že by najradšej odišla bezo mňa pretože nemá rada keď na niekoho musí čakať.Ja s ňou ani nikam ísť nechcem.Je to len hlúpa oslava nejakej jej kamarátky na záhrade s bazénom a bude tam veľa veľa jedla.Lucy sa ma pokúšala nalákať na to že tam bude veľa pekných chlapcov v mojom veku no mne to bolo jedno.Nijakého chlapca nepotrebujem.Rozlúčila som sa s Davom a vypla som počítač.Predtým ako som odišla som si ešte prstami prešla po vlasoch a trochu som si napravila sukňu.Kúpila som ju spolu s Lucy v secondhande pred dvoma rokmi.Hneď ako som ju uvidela sa mi zapáčila.Je to jediná moderná vec ktorú v skrini mám.Ináč stále chodím v sukniach a nohaviciach ktoré mi ušijú Lucyine kamarátky alebo vo veciach ktoré sú im už malé.Ale mne je to jedno.Nezaujíma ma ako vyzerám.Ja mám počítač, Davea a svoju kamarátku Miru.Viac nepotrebujem.
„No tak už poď Sandy!Už naozaj ztrácam nervy!“Počula som v jej hlase nahnevaný a výstražný tón tak som radšej trochu pridala do kroku.Nahnevane a bez slova som otvorila dvere na aute a tak isto a s ešte väčším rachotom som ich zabuchla.
„Tak čo Pani Urazená?Hádam že zase nechceš presedieť celý deň pri počítači.“Povedala a uštipačne na mňa zazrela.
„Určite by to bola lepšia zábava ako ísť na tú oslavu.“
„Ale no tak Sandy!Už máš štrnásť rokov a stále si tak sama.Si celé dni len zavretá v tej svojej izbe a vôbec nechodíš medzi ľudí.Vysvetli mi prečo je tomu tak.“
„Ty dobre vieš že žiadneho nechcem.A vôbec prečo to teraz rozoberáš.“
„Pretože sa o teba bojím.Nechcem aby si celé detstvo presedela pri počítači.“
Na túto vetu sa mi nechcelo odpovedať.Len som sa pozerala z okna a dúfala že sa čoskoro vrátime domov.Dave…Dave….Dave…Stále som si v hlave opakovala jeho meno.Rozmýšľala som nad tým čo asi teraz robí a či na mňa tiež myslí.Podľa toho čo hovoril je stále sám.Teda nie úplne sám.Má kamaráta menom Will.Neviem síce aký je v skutočnosti ale podľa toho čo mi hovoril je Will úplný zaostalec.Má ryšavé vlasy a pehy pod očami.Chodí oblečený v kapsáčoch a vyblednutom tričku a vždy si vymyslí nejaký smiešny pozdrav.V tom som si uvedomila o čm to premýšľam.Ako môžem niekoho posudzovať podľa toho ako vyzerá keď ja sama niesom zrovna krásne dievča.Tiež nosím vyblednuté veci a moje vlasy mi trčia na všetky strany.Mám tmavo hnedé vlasy ktoré sú kučeravé takže si myslím že každému musím pripomínať ovečku.Ešte vždy pozerám z okna a zamyslene sa škerím.V tom som si niekoho všimla.Zmeravela som od hlavy po päty.Bol to ON!Bol to Dave.Tmavočervené vlasy, riflové voľné nohavice a tričko s nápisom nejakej kapely.Určite to bol on.Som si tým istá.Lucy si asi všimla ako sa dívam pretože ma začala okrikovať.
„Sandy?Sandy!Sandy čo je s tebou!“Pozrela sa na mňa z predného sedadla a štuchla ma svojím dlhým mačacím nechtom.Ja som sa nedokázala ani pohnúť.Potom sa však na semafóre objavila zelená a auto sa pohlo o meter ďalej.Potom ďalši meter…a ďalši…a ďalši…
Nemohla som tomu uveriť.Bol to Dave.Dave z mäsa a kostí.Snažila som sa jeho podobu čo najviac uchovať v pamäti.A tiež som chcela ísť okamžite domov.
„Lucy!Musíme ísť domov!Hneď!“Najprv bol môj tón normálny no ako som dokončovala vetu zvýšil sa.
„Čo?Čo to melieš Sandy?Veď sme uprostred cesty!“Všimla som si že ešte niesme tak ďaleko a už vôbec nie uprostred cesty.
„Hovorím poďme domov!Rýchlo!“Neviem čo sa to somnou stalo.Jačala som ako posadnutá.Lucy sa asi zľakla že sa deje niečo vážne (Veď sa aj dialo!)a otočila sa naspäť.
„Sandy povedz mi prosím ťa prečo tak strašne chceš ísť domov.Chápem že nechceš ísť na tú oslavu ale predsa to netreba tak prehánať.“Hovorila dokonale kľudným hlasom.Keď má Lucy dobrú náladu nedokáže ju nahnevať vôbec nič.No ja som bola v šoku.Srdce mi búchalo tak že ho bolo počuť najmenej v celom meste.Videla som ho.Videla som chlapca s ktorým si píšem len cez internet.Bol to on.Dave.
Keď sme prišli domov v duchu som sa Lucy ospravedlnila.Vedela som že ona za nič nemôže.Povedala som jej nech ide sama a mňa môže pokojne nechať doma.To som jej síce povedala už o deň predtým ale očividne ma začala brať vážne až teraz.Nemala som čas sa tý teraz zaoberať.Utekala som zapnúť počítač.Dave tam samozrejme ešte nebol.Bolo mi to jedno.Otvorila som si okienko a začala písať správu.
Dave!Ja som ťa videla!Videla som ťa pri diaľnici asi pred hodinou!Prečo si mi nepovedal že sem prídeš?Bola by som ťa privítala!A čo si tu vlastne robil?Snáď sa vrátiš a odpíšeš mi čo najskôr!
A zavrela som okienko.Sklamane som zasunula klávesnicu a pozerala do prázdna.Všetko bolo zbytočné pokojne som mohla ísť na tú oslavu.Tak či tak tu Dave nieje.Ale ja som ho videla a to je hlavné.Videla som tie červené vlasy, tú chudú postavu…tú tvár.
Videla som pravého Davea.