Každý je iný (4.časť)

Dneska ráno som sa zobudila prekvapivo skoro.Stále myslím na včerajšok.Keď nám to celé učiteľ vysvetlil boli sme ohromené.Nápad so školnou kapelou bol úžasný.Ja budem robiť zbor.Ayra hlavnú speváčku,Leja bubeníčku,Kelly gytaristku a Jenn bude hrať na klavír.Ako som sa chystala

do školy ešte som si zabalila koláčiky ktoré som upiekla Ayre.Vyzeralo to ako malé roztomilé muffinky.Mali ružové košíčky a na vrchu modrú polevu s farebnými gulôčkami a ešte na vrchu bola marcipánová čerešňa.Dúfam že má rada sladké.Ak nie tak to dám niekomu inému a jej vyrobím korálkový náhrdelník.Ja viem asi si každý povie prečo som neurobila rovno náhrdelník, je to preto lebo sa mi muffinky zdali roztmilejšie.Pozrela som na hodinky:Bolo 5:30!Za chvíľu budem meškať.To sa nesmie stať nechcem aby na mňa niekto čakal.Utekala som za autobusom ktorý ma odvezie rovno do školy.Ako som vstupovala do areálu všimla om si skupinku dievčat čo sedeli na schodoch a rozprávali sa.Nikto okrem nich v obrovskom areály nebol.Pomali som kráčala smerom k nim.

„Sííím!!!Tu sme!Poď rýchlo séém!“Myslím že to na mňa kričala Kelly.

Samozrejme s papierovým balíčkom koláčov som utekať nemohla.Snažila som sa aspoň trochu pridať do kroku.Keď som k nim konečne prišla všimla som si okolo Ayry gumu,papier a ceruzku.

Hanblivo som k nej prikročila aby som sa pozrela čo je na papieri.

„Čo to kreslíš Ayra?“Nevinne som sa opýtala.

„Ja nič nekreslím to je nová pesnička.Počkaj zaspievam ti ju.Chcem vedieť či sa ti páči.“

Začala som spievať pred Sim tú novú pesničku.Podľa výrazu jej tváre myslím že sa jej páčila.Potom začala roztomilo tlieskať a pochvalovať ma.Videla som že niečo drží na rukách čo malo za chvíľu spadnúť.Rýchlo som jej to pridržala.

„Och prepáč nevedela som že to padá.Som taká nešikovná.“

„To je v pohode.Čo to vlaste je?“

„To je pre teba.Dúfam že máš rada sladké.Sú to muffiny za to že si ma vtedy zachránila pred tým úchylom.Ďakujem.“

Zase roztomilo roztiahla ruky smerom ku mne.Ja som si zobrala zabalenú krabicu a opatrne som ju začala otvárať.Ešte nikdy som nevidela niečo tak krásne a dôkladne upečené.To nebol zákusok to bolo umelecké dielo.

„Sim sú nádherné!Škoda ich vôbec jesť!Ale keď už rozdelíme sa.Baby poďte sem!“

Hned pribehli a ja som im porozdávala koláče.Už len keď sa na to pozerám chutí mi to.Boli jednoducho vynikajúce.Aj na Sim bolo vidieť že je spokojná ako ich upiekla.

„Stále tu nikde nevidím Leju.Neviete kde je?“Opýtala som sa.Už docela dlho mešká.

„Nie ale netreba to riešiť.Je na nej vidieť že je to záškoláčka a je jej všetko jedno.Určite sa tu skôr či neskôr ukáže.“Ešte nikdy som na Kelly nevidela taký odpudzujúci výraz.Ona vždycky vyzerá byť tak optimistická,šťastná.Ale teraz vyzerala byť nadmieru znechutená.Asi nemá moc Leju v láske.To neveští nič dobrého.Musí ju začať mať rada a rešpektovať ju lebo ak chce spolupracovať v kapele tak jediné slovo čo jej musí behať hlavou je SPOLUPRÁCA.Ale…možno je na ňu len nahnevaná že ide neskoro.To sa dá pochopiť.Asi je to aj pravda.

Hneď ako som dopovedala tú vetu všetci ztíchli.Leja ma štve.Nápad s kapelou vyšiel z mojej hlavy a nechcem aby ho čokolvek prekazilo.Leja kapelu ohrozuje.S nahnevaným výrazom som si zahryzla do muffiny.Bol perfektný.V bráne som si všimla nejakého človeka.Prosím nech je to Leja.Už tu dávno mala byť.Áno bola to ona.Ten chlapčenský účes je vidieť na kilometre ďaleko.

„Leja!No konečne!Kde si toľko bola?“

„To je jedno.Sorry že idem neskoro.Čo to je?“Prešmykla sa okolo Jenn ktorá si potichúčky jedla muffin na schodoch a ukázala na Ayrinú pesničku.Ayra jej začala vysvetlovať.Keď Leja konečne pochopila mohli sme ísť do vnútra.Konečne som mohla povedať môj nezbytný nápad.Usadili sme sa ako inak v triede kde sa učí hudobná.Ja som zostala stáť a hovoriť:

„Takže.Zavolala som vás sem skôr pretože som dostala jeden nápad.Vlastne to ani nieje nápad je to niečo čo sa proste musí vymyslieť.A to je:meno kapely.“

Všetky sme okamžite začali rozmýšlať.Bolo tu pár nápadaov ale ani jeden sa mi nezdal dosť dobrý.Musí to mať náboj,originalitu…niečo čo zaújme.Potom došla Jenn s názvom „Pink Onigiri“ a to sa mi zapáčilo.V preklade to znamená „Ružová guľa z ryže“.Vôbec to nedáva zmysel a to sa mi na tom páči.Už bolo skoro 7:30 a do školy sa začínali zbiehať deti.Museli sme ísť do tried.

Keď sa začali hodiny všimla som si ako sa Sim Yin túžobne pozerá na jedného chalana.Nebolo na ňom nič zaujmavé a nechápala som čo sa jej na ňom môže páčiť.

Ako vždy som sa celú hodinu pozerala na Ayru.Strašne ma fascinovala.Stále si niečo čarbala ale mala pri tom tak zasnené oči…strašne by ma zaujmalo na čo myslí.Či na chalana alebo na niekoho či niečo iné…

„Na tu máš.“

„Ďakujem.“

Niekto si za mnou šepkal.Obrátila som sa a bola to Sim Yin ako si berie ceruzku od toho chalana pred ňou.Bol to nezabudnuteľný obrázok.Sim žiarila.Všimla som si že s ceruzkou jej podal aj malý lístoček.Ona niečo napísala a lístok mu hodina naspäť.Celá sa červenala napriek tomu že ńa jej tmavej pleti to bolo málo vidieť.Mala také šťastie.Je krásna a dokonca aj keď sa červená vôbec to nieje vidieť.Ja sa červenám stále.Aj je to stále vidieť.Pri pozeraní na tých dvoch som si spomenula na chalana na ktorého som narazila včera na chate.Bolo úžasné s ním chatovať.Mal nick „Saydros“ a chatovalo s ním úžasne.Zaujmalo by ma či je aj naozaj taký príjemný ako bol v chatovacej miestnosti.Možno.A či má v reále aj vekktorý si písal.Hovoril že má 17.Fotku mi ešte neposlal.Určite si s ním dneska budem chatovať zase.Už sa nemôžem dočkať.Pri pohľade na Sim YIn som cítila strašnú závisť.Aj ja by som chcela byť taká pekná a obľúbená.Ale keď sa pozriem na to ako sa tvári príde mi smutno.Keby som bola na jej mieste užívala by som si moju krásu každým sústom.Ale ona sa vždy tvári tak otrávene.Ako keby jej to vadilo alebo niečo také.Mala by byť vďačná.Čo keď ja nikdy s nikým nebudem chodiť?Je to smola…to je vážne smola…Už teraz sa teším ako o svojom trápení poviem Saydrosovi.Možno ma vypočuje.

„Jenn!!!“

Mykla som sa.

„Áno?“

„Nedávaš pozor poď pred tabulu!“

Učiteľ strašne zreval jednu z žiačiek.Jenn.Bolo mi jej trochu ľúto.Ale je to jedno.Nechápem prečo na tejto hodine ešte trčím.Začala som si kresliť do zošitu prvé čo ma napadlo.Proste som si len tak čmárala.Keď som skončila a pozrela som sa na tú čarbanicu začalo sa mi tam niečo myhať.Počkať!Veď to je môj brat!Kreslím bezmyšlienkovite niečo úplne nezmyselné a víde z toho môj brat.Zaujmavé.Možno aj ja mám na niečo talent.Vypýtala som sa na záchod učiteľ mi to samozrejme dovolil-keď chcem viem byť dobrá herečka.Utekala som po chodbe až von na dvor.A potom za školu.Bolo tam pohádzaným milión harabúrd a v nich som si všimla jednu figurínu ktorá vyzerala priam strašidelne.No nevadí.Išla som ďalej a sadla som si do rohu.Je nemožné aby ma tu niekto uvidel.Sedela som takto asi 20minút a premýšlala.Potom začalo pršať.To mi nevadilo skryla som a pod malú striešku.Potom som počula malé búchanie a tp som sa naozaj vystrašila.Že by predsalen niékto vedel že som tu?Počula som kroky a schúlila som sa do kĺbka.Čo keď je to učiteľ?Horšie,čo keď je to riaditeľ???Bála som sa pozrieť sa tak som mala hlavu schovanú v kolenách.Potom ma niekto chytil za pleco a povedal:

„Naozaj je ti až taká zima?“

Bol to upokojujúci hlas.Pozrela som sa a predo mnou stál asi 16ročný chalan s čírom a motorkárskou bundou.Mal ryšavé vlasy v ktorých sa sem tam objavil blonďavý pramienok.

„Nie nieje.Bála som sa že si nejaký učiteľ.Ty tiež chodíš za školu?A ako sa voláš?“Snažila som sa byť čo najmilšia aby ma neprezradil.Keby som bola drzá ako vždy hrozí mi vyhazov zo školy.Pozrel sa pochybovačne na mňa a odpovedal…