Sim Yin:
Mali sme sa stretnúť keď sa skončí vyučovanie.Stála som na schodoch pred vchodom do školy a vyťahovala som si z tašky niečo ako obrúsok.Svojimi bielimi vyšívanými rukavičkami som ho vystela na drsný povech betónu a sadla som si naň.Lolitovské šaty su jedny z najdrahších a nemala by som si ich ušpiniť.Bola som tu ako prvá…ako vždycky.Z diaľky som videla ten starý dobrý chlapčenský účes a povrchnú chôdzu.Bola to Leja.Vedľa nej šiel chalan o niečo vyšší od nej,s čírom a motorkárskou bundou.Natiahla som krk aby som na nich lepšie videla.Ale nepomohlo to,boli moc ďaleko.Potom so si uvedomila ako sedím.Mala som špičky od seba.Okamžite som ich dala späť k sebe.Takto lolity nesedia.Možno som sa na ten štýl až moc naviazala.Moťno.Každopádne sa mi to páči a lolitou budem navždy.Hneď ako Leja zaregistrovala že sa na ňu pozerám niečo rýchlo zašepkala tomu punkáčovi a on zdúchol.Skočil za múr a už ho nebolo vidieť.Leja začala utekať smerom ku mne.Postavila som sa a z betónu som spratala obrúsok.Jemne som ho poskladala a dala naspäť do kabelky.Tiež som sa zaňou roztomilo rozbehla a keď sme sa stretli opýtala som sa jej kto bol ten chalan.
„To bol jeden môj kamarát.Stretli sme sa keď som bola za šk-…keď som bola nakupovať.Volá sa Martin.“
Roztomilo som sa zachichotala.
„Jéj a páči sa ti?“Keď som sa jej to spítala pozrela sa na mňa priam vražedným pohľadom.Skoro som sa jej zľakla.Stisla peru a nahnevane odpovedala:
„To ani náhodou!Ako ti to mohlo napadnúť!Takáto blbosť!Ja sa nikdy,nikdy nezamilujem!A nech ti to je do budúcna jasné!“
Teraz som sa jej už naozaj bála.Bezmocne som prikývla a pozrela sa inam.Tam už som videla ako prichádzajú Jenn s Kelly.Ayra asi príde posledná.
Ayra:
Meškám..zase!Prečo ja nikdy neprídem skoro!Cestou ako som utekala z triedy som si ešte musela ísť niečo kúpiť do obchodu.Bola som strašne hladná tak som si šla kúpiť nejakú čokoládovú tyčinku.Vletela som do obchodu,hodila tyčinku na pult a rýchlosťou blesku som aj zaplatila.Ako som utekala narazila som do nejakého ryšavca.Bol oblečený punkovo a nezdalo sa že by sa niekam ponáhľal.Opsravedlnila som sa mu a išla ďalej.Bolo na ňom niečo zvláštne.Nie žeby vyzeral divne len…ten pocit čo mi z neho zostal keď som do neho narazila.Taký pocit som ešte nikdy necítila.Nad týmto sa ale bude, zamýšlať neskôr.Teraz musím byť čo najskôr pri vchode do školy.Keď som vstúpila bránou do areálu pri schodoch už som videla Leju,Sim,Jenn a Kelly.Čiže ja som posledná.Lapajúc po dychu som všetkých pozdravila.Utekala som asi prirýchlo,tak som bola vydýchaná.
„Tak čo?Ideme skúšať?“
Všetky naraz prikývli a pobrali sa do školy.Kde inde ako do triedy kde sa učí hudobná.Tam už nás čakal učiteľ.Každá si zobrala svôj nástroj a skúšanie sa mohlo začať.Neviem prečo ale mala som pocit…že nám to teraz ide oveľa lepšie ako hocikedy inokedy.Teraz sa žiadna z nás nehanbila za svôj talent.Všetky sme boli uvolnené a pripravené ukázať že máme na to byť dobrá kapela.So Sim-Yin sme boli dokonale zohrané,naše hlasy nám ladili a v melódíí akú hrali ostatné baby nebola jediná chyba.Klavír nádherne doplňoval tvrdšiu melódiu a tak vznikla harmónia.Leja vedela úžasne udržiavať rytmus a všetky ostatné sa jej len prispôsobili a tak sme mohli hrať najlepšie ako vieme.Nikdy som necítila takú dôveru ako cítim práve teraz.Dôveru v seba a k ostatným.
Jenn:
Jemne som pritláčala na tlačidlá klavíru.Hrala tón po tóne.Zrazu som už necítila tú nesmelosť akú cítim stále.Nevadilo mi že sa na mňa každý pozerá a počúva čo hrám.Prvýkrát sa mi zdalo že som…sebaistá.Zdalo sa mi že bez toho čo hrám ja by bola pesnička na nič.Zdalo sa mi že som potrebná.Pozerala som sa na noty a hrala….hrala,hrala a hrala.Potom sa pesnička skončila.Každá z nás bola plná pozitívnej energie.Mali sme dobrú náladu.Hudba nám dodala energiu.Videla som ako sa Ayra so Sim objali.Potom ku mne prišla Kelly.Objala ma tiež.
„Bola si úžasná nevedela som že vieš tak dobre hrať.Musíme takto skúšať častejšie!“
Tiež som ju s tichým „Ďakujem“ objala.Len Leja tam zostala sama stáť.Pozerala sa naokolo s výrazom ktorý ripomínal vetu „Mne je to jedno.“…Ja myslím že jej to nebolo jedno.Myslím že aj ona by chcela mať najlepšiu kamarátku.Prišlo mi jej trochu ľúto.Nemalo zmysel skúšať pesničku ešte raz.Nikdy to už nebude také dobré ako bolo teraz.Nikdy….Potom šli všetci domov.Leja ešte zostala v škole pred vchodom.Zdalo sa že nad niečím premýšla.Ja som v škole ešte zostala pretože som si musela spraviť pár domácich úloch ktorým nerozumiem.Keď som odchádzala šla som popri Leji.Bála som sa jej tak som sa jej radšej neprihovárala.Vystrašene som sa na ňu kútikom oka pozrela…zdalo sa mi že sa na niekoho pozerá.Nie na mňa…v diaľke som si všimla nejakú postavu.Bol to muž a vyzeral nezpečne.Zrýchlila som krok aby som sa čo najrýchlejšie vzdialila.Aj tak vo mne bola obrovská zvedavosť.Schovala som saza múr a pozorovala ich.Došlo mi na um že ten muž nieje až taký strarý.Možno tak len z diaľky vyzeral.Nemohol byť o moc starší odo mňa.
Kelly:
Ako som šla domov stále som premýšlala nad tým čo asi teraz robí Jenn.Tak sama v takej veľkej škole.Nebojí sa tam?Možno.Napadlo mi či som tam nemala ostať s ňou.Bolo by to preňu predsa len bezpečnejšie.Ona je veľmi slabá vidím to na nej.Môže sa jej čokoľvek stať.Ako som šla všimla som si že Ayra a Sim-Yin sa stále o niečom horlivo bavia.Našťastie bývame v tej istej štvrti.
„Ayra?Nemyslíš že by sa mohlo Jenn niečo stať?V škole už niesú ani učitelia.Je tam úplne sama.“
Hovorila som vystrašeným hlasom.Jenn mám veľmi rada,oblúbila som si ju.
„Kelly Jenn sa vie o seba postarať.Nerob si o ňu starosti.A keby niečo má mobil takže som si istá že by ti určite zavolala.Prinajmenšom by zavolala svojím rodičom.No tak Kelly ukľudni sa.“
Ani trochu som sa neukľudnila.Predstava že by sa tichučkej a krehkej Jenn niečo stalo bola hrôzostrašná.Začala som vyhrabávať z tašky mobil.Keď už som ho držala v ruke Ayra ma zastavila.
„No tak Kelly poúžívaj rozum.Nechaj jej trochu voľnosti.Keď ju budeš otravovať vždy keď bude sama tak nebude mať od teba vôbec pokoj.A aj tak-veď je v škole.Koho by už napadlo chodiť do školy no nie?Je to kamerovaný priestor tak sa už prestaň strachovať.“Usmiala sa na mňa.
A naozaj ma trochu uľudnila.Má pravdu-je to len škola.V škole sa nedejú vraždy ani nič podobné.A ak by už chcel niekto niekoho zastreliť tak by si vybral čas cez vyučovanie a nie čas keď už je škola zavretá.Ayra má pravdu…
Leja:
Sedím na múre spolu s Martinom.Je úžasný.Je taký ako môj brat.Až keď som s ním mám pocit že naozaj žijem.Že niesom len chodiaca mŕtvola,smutná a utiahnutá.S ním sa konečne smejem.Je veľmi ukecaný ale presne niekoho takého ja potrebujem.Ja toho moc nenahovorím takže on je ako stvorený na krátenie dlhých chvíľ.Bolo úžasné ho počúvať.Len sedieť a počúvať.Počkať….čo sa deje?On stíchol…pozerá sa mi do očí…chytil ma za líco…pohladil ma po ňom…niesom do neho zamilovaná ale bolo to príjemné.Tvár si dal bližšie k mojej.Tvár mal stále na mojom líci.Druhou rukou ma chytil za boky.Nič som nepočula.Len som cítila pocit.Pocit že ma má niekto rád.Všade bolo hrobové ticho.Do toho sa ozvalo prasknutie.No Martin si ho nevšímal.Ani ja nie.Sadol sa tiež na múr,bližšie ku mne.Chytil ma za ruku a stále sa mi pozeral do očí.Potom ma chytil za moje strapaté chlapčenské vlasy.Zase sa ozvalo prasknutie.Ako keby niekto zlomil paličku.Tentokrát si to už všimol,postavil sa a s nahnevaným hlasom povedal:
„Hneď som späť…zdá sa mi že nás niekto pozoruje a to nieje moc dobré..“
„Počkaj pôjdem s tebou.“
Zoskočila som z múru a šla za ním.Okolo bolo veľa stromov čiže na zemi bolo aj veľa suchých paličiek.Ako som šla po chodníku paličky praskali.Teraz už bolo jasné že nás niekto sledoval.Martin podišiel k múru a počula som len hôasné zhýknutie.Potom úder a obrovský výkrik.Bála som sa tam pozrieť.Potom Martin vyšiel z rohu a ruku mal od krvi.Bpol to hrozivý pohľad.Odvážila som sa pozrieť sa bližšie.Teraz som vykríkla aj ja.Bola tam Jenn.Asi mala rozbité čelo.
„Č-čo si j-j-jej sprav-vil?“Hovorila som roztraseným hlasom.
„Nikto nemá právo nás tu šmírovať.Zaslúžila si to.“Hovoril úplne pokojne.V tom som počula prenikavý zvuk.Jenn zvonil mobil.Bála som sa to zdvihnúť.Nechcela som aby si niekto myslel že som to bola ja.Martin už dávno zdúchol.Tiež som sa okamžite dala na útek.Jediné čo tam zostalo bola žena vyzerajúca tak mŕtvo ako nikdy predtým…žena ktorej zvonil mobil a nebolo tak jasné či ho ešte niekedy zdvihne…