Pre teba všetko zlato (4.časť)

Zobudil som sa dosť neskoro asi tak o jedenástej cez deň.Veronika asi už bola hore.Vstal som a rozospatý som sa tackal do kúpeľne.Umylsom si tvár a šiel do kuchyne očakávajúc že tam bude.Samozrejme že bola.Vždy keď nemáme kde byť sme v kuchyni.

„Dobré ráno prajem.“Povedal som a pobozkal som ju na vlasy.Ona vstala a objala ma.

„Dneska by som chcela ísť do reštaurácie…bude tam pár mojich kamarátov, chceme sa po dlhom čase stretnúť.Chceš ísť tiež?“

„Samozrejme.Už sa teším.“Naozaj som sa tešil.Bol som zvedavý akí su jej kamaráti či sú to ženy alebo muži, či sú takí krásni ako ona alebo či sú to len obyčajné ľudské bytosti.

„A kedy tam pôjdeme?“Prosím nech to je čo najskôr, prosím nech to je čo najskôr.Stále som si túto vetu v hlave opakoval.

„Až večer.Asi o takej siedmej.“Povedala a pritom sa naťahovala za čajom ktorý bol na poličke.Vyzerala pritom tak roztomilo.Bola moc nízka na to aby tam dočiahla.

„Ukaž pomôžem ti.“Bol som od nej o dosť vyšší stačilo mi malinko natiahnuť ruku a už som čaj držal.

„Choď si sadnúť ja ti ten čaj spravím.“Povedal som sa usmial som sa na ňu.Ona poďakovala a sadla si na stoličku.Potom som si všimol ako vstáva a ide preč z kuchyne.Nechcel som byť otravný tak som sa nepýtal kam ide.Asi o 5 minút sa vrátila s cédečkom v ruke.Postavila sa na stoličku a otvárala otvor na rádiu do ktorého išla CD položiť.Obal nechala na stole.Pozrel som sa bližšie a všimol som si že tam stojí nápis „Nana SOUNDTRACK 1“.

„Ty máš rada anime?“Spýtal som sa pretože si tiež veľmi rád niektoré pozriem.Nana bola prvé anime čo som videl mám na to anime krásne spomienky.Pamätám si ako veľmi som bol zmilovaný do Osaki Nany a stále som počúval pesničky z tejto anime.

„Milujem ho.Hlavne Nanu.Viem to celé naspamäť.“Povedala a stlačila na rádiu play.Potichučky si spievala a ja som zistil že to asi naozaj vie slovo od slova naspamäť.Prvá išla pesnička Rose.Cítil som sa úžasne že ju po toľkých rokoch počujem.A ešte k tomu hlas Veroniky perfektne ladil k hlasu speváčky.
„I need your looove
I’m a broken rooose.“Veronika vedela naozaj krásne spievať.Tiež som si začal spievať.Ani som si neuvedomil ako dobre túto pesničku viem, zaspieval som ju ako keby som sa ju učil od narodenia.

___________________________________________________________________________

Deň ubehol rýchlo.Púšťali sme si tie peničky stále dokola a stále stále sme si ich spievali.Nevedel som že s viem až takto odviazať.To všetko vďaka Veronike.Pri nej sa človek cíti ako keby mohol robiť všetko čo sa mu zachce.To preto lebo vyzerá ako z rozprávky.Keď máte vedľa seba rozprávkovú bytosť cítite sa ako keby vás vtrhla do príbehu z ktorého prišla a vy túžite sa tomu príbehu poddať….spolu s ňou.

„Daniel?“

„Áno?“

Začala sa smiať.Mal som strašne rád keď sa smiala.Jej smiech je tichý ale je v tom cítiť akési sebavedomie.

„Čo sa deje?“Opýtal som sa pretože som si nevedel vybaviť nič smiešne na čom by sa mohla smiať.

„Tak roztomilo si sa zasnil.Je pekné keď sa zasníš a potom keď ťa niekto vyruší nevieš čo a kde.“Teraz som sa zasmial aj ja.Ona vie človeka vdy veľmi krásne prekuknúť a mne sa to páči.Držali sme sa za ruky a boli sme na ceste smerom do reštaurácie.

Keď sme tam prišli bol som dosť prekvapený.Nevedel som že to je len nejaká krčma.Ale nevadí bolo to príjemné prostredie na pokecanie a uvoľnenú atmosféru.Veornika tam mala piatich kamarátov:Vždy usmievavú Michaelu, bláznivú Soru a dvoch mužov:chlapa čo sa vie dosť odvazať menom Peter, tichý Vonji a dosť opitý Robert.Všetci sme sa perfektne rozprávali, bol to úžasný večer.Potom mi Robert dal trošku zo svojej vodky.Kedže ja nikdy nepijem ani som nepil dosť to na mňa zapôsobilo aj mi to zachutilo.Chcel som toho ešte o trošku viac.Pomali sa mi začali veci rozdvojovať ale nedalo sa povedať že by som bol úplne opitý.Prečo?Pretože som si presne pamätal čo sa stalo.Vedľa bola pohovka na ktorej sedeli ostatní.Ja a Robert sme sedeli na barových stoličkách.Zapozeral som sa na Veroniku.Takto vyzerala ešte krajšie.Miloval som keď bola šťastná, jej tvár vtedy žiarila a vyzerala ešte krajšie ako obyčajne.Potom som sa pozrel na Petra čo sedel vedľa nej.Začal ju pred všetkými obchytkávať.Najprv na hrudi…teda trošku nižšie a neskôr aj dole na zadku.Neovládal som sa.Okamžite som po ňom vyletel.Udrel som ho do tváre päsťou…a potom on mňa do hrude.Myslím že mi vyrazil dych pretože si viac už napamätám.Viem len že keď som otvoril oči videl som pred sebou ženu čo mala drdol a hnedé vlasy…Otvoril som oči viac…všimol som si jej oblečenie.Asi to bola sestrička.Bol som v nemocnici.Pozrel som sa okolo aby som sa mohol zorientovať.Najprv som sa pozrel na nočný stolík a potom na posteľ.Vedľa postele sedela Veronika ale bola sklonená na posteľ tak aby mala hlavu vedľa môjho tela a asi spala.Pozrel som sa ešte raz na stolík.Bola tam obálka.Pozrel som sa na ruky či tam náhodou nemám jehly.Nemal som tak som bezproblémovo ruku natiahol a chytil som obálku.Otvoril som ju a v nej bola prekrásna karikatúra mojej tváre.Vyzeralo to ako fotka aj som si najprv myslel že je ale potom som si všimol že je to nakreslené ceruzkou.Dole bola zase nakreslená tvár Veroniky ako plače…a na obrázku boli kvapky vody neviem či to nebolo spravené k obrázku (nakvapkaná voda)alebo či Veronika pri kreslení naozaj plakala.Dole bolo krasopisným písmom napísané „Prepáč.“ .Pozrel som sa na Veroniku a začali mi z očí tiecť slzy.Pohladil som ju po vlasoch.Bol som na ňu neopisateľne nahnevaný ale stále som ju miloval.A zakázal som sám sebe byť na ňu nahnevaný.Jediný koho budem nenávidieť je ten chlap..Peter.A pomstím sa mu.Škoda že si presne nepamätám či sa Veronika bránila alebo či sa jej to páčilo…