„Dobré ráno prajem.“ Povedal som keď som si všimol ako sa Veronika pomrvila.Síce som ju videl trošku rozmazane ale po celonočnom sledovaní jej spánku by som vedel rozoznať aj nepatrný pohyb jej tela.
Odvtedy čo mi Olivia v noci volala som nespal.Neviem prečo som z toho taký rozrušený keď to vlastne nič neznamenalo.Mohol to byť len vtip.
„Daniel deje sa niečo?Pripadáš mi nejaký vyčerpaný.“Pozrela sa na mňa svojimi krásnymi veľkými očami a vstala z postele.
„Nie som v pohode.Ako si sa vyspala?“
„Celkom fajn.Len mi bola trochu zima.“ Hneď ako dopovedala som sa k nej priblížil a objal som ju.Bola naozaj chladnejšia ako inokedy.Vzdychla si a šla si pre kufor.
Pozoroval som ju ako sa nakláňa k rúčke a dáva kufor do takej polohy aby sme ho mohli hneď zobrať a odísť.
Až teraz ma napadlo ako mi to tu bude chýbať.Boli to naozaj len štyri dni no mne to pripadalo ako mesiac.Ako rok.
„Neboj sa ešte sa sem vrátime.“Pošepkala Ver ako keby mi vedela čítať myšlienky.Myslím že si všimla aký zarazený som mal pohľad a zasmiala sa svojím zvonivým smiechom ktorý sa mi ozíval v ušiach ako keby som tam mal ozvenu.Musel som si vzdýchnuť nad jej krásnym smiechom.
„No tak už nebuď taký smutný.Mali by sme byť radi že sme to tu v tej zime prežili.“Znova sa zasmiala.
„Kedy vyrážame?“
„Asi za hodinu.Tešíš sa na cestu vlakom?“Povedala to tak sarkasticky že to bolo cítiť vo vzduchu.Tá cesta je veľmi dlhá takže to nebude veľmi veľká zábava.
Len som kývol hlavou a usmial som sa.
„Toto mám na tebe najradšej.Niesi príliš ukecaný však Dan?“Zachichotala sa.A mala pravdu.Ja som bol vždycky tá tichšia polovička a to úplne všade.Či v priateľstve, či v láske.Dokonca aj keď som niekoho nenávidel tak som bol ten čo ignoruje než ten čo nadáva.Možno preto ma celá škola tak nenávidí.Pretože si z ničoho nerobím veľkú hlavu, teda aspoň nie pred nimi.
„Nie ukecaný naozaj niesom.“Usmial som sa na ňu a ona mi úsmev oplatila.
„Dáš si niešo na raňajky?“
„Nie ďakujem niesom veľmi hladná.Ale dala by som si čaj.“
Prešiel som okolo nej a otvoril som veľké biele dvere do kuchyne.Natiahol som sa aby som zo skirnky vybral môj najoblúbenejší citrónový čaj.Zatiaľ čo sa varila voda som vybral z police cédéčko Nany a pustil som si ho.
„Travel to the moon
Kimi wa nemuri, yume wo toku“
„Travel to the moon
Kimi wa nemuri, yume wo toku“
Potichu som si pohmkával a nalial som vodu do šálku zatiaľ čo sa Veronika vynorila spoza môjho chrbta a pozdravila ma.Nikdy ma neprestane prekvapovať.Začínam veriť tomu že ona je naoza nejaká rozprávková bytosť ktorá sa vie zjaviť kde len chce a kedy len chce.Zasmiala sa.
„Čo je?“ Ironicky som sa spýtal.
„Uvedomuješ si že sme sa uliali zo školy?“
„Áno.A je mi to jedno.“
„Nebudeš mať z toho problém?“
„Nie to určite nie.Poviem že som bol chorý.A naši si myslia že som na školskom výlete.“
„A nebudú od teba chcieť ospravedlnenku?“
„Viem kde sa dá zohnať.Ver mi nieje to problém.“
„Ja ti verím ale tiež sa o teba trochu bojím.“Usmial som sa.Ja som ten ktorý by sa mal báť.V mojej škole som prežil oveľa horšie veci ako neospravedlnené hodiny.
„A ty z toho nebudeš mať problémy?“
„Nie…sem chodím veľakrát cez školský rok a učiteľke to nevadí.Rodičom tiež nie oni sú fajn.“
„Tak to ti závidím.“
Usmiala sa a dopila posledný dúšok čaju.
„Hneď som tu.“Povedala a pootvorila veľké drevené dvere aby sa cez ne prestrčila.
V tom som si na niečo spomenul.Olivia.Prečo ma to stále tak trápi?Veď je to len nejaká dedinčanka ktorá sa nevie obliecť a vyzerá ako moja starká.Tak prečo som z toho taký vedľa?Asi preto lebo sa mi ešte nikdy nestalo že by mi niekto zavolal tak neskoro v noci.
„Som tu!“Zavolala na mňa Veronika s rukami za chrbátom.
„Si taká roztomilá.“Usmial som sa.Ona tiež.
„Už by sme mali ísť.“Zdvihol som sa šiel som zobrať kufre.Ona si na seba dala tú istú veľkú bundu akú mala keď sme prichádzali.Jej nohy v nej vyzerali ako dve špáradlá.A to som si myslel že ona už chudšie vyzerať nemôže.
Kufre som ťahal až na stanicu a pri každej otázke ktorá znela „Nechceš aby som ti pomohla?“ som len otrávene zavrtel hlavou.Predsa ju nenechám aby vláčila kufre.Nastúpili sme do vlaku a pred nami bola ešte veľmi dlhá cesta.Sadli sme si vedľa seba a ja som ju chytil za ruku.
„Čo budeme celú cestu robiť?“ Opýtala sa ma.
Ja som nič nepovedal len som ju pobozkal.Ona mňa tiež.
Začali sme sa viac bozkávať.Usmiala sa a pohladila ma po chrbáte.
„Veronika?Kde vlastne bývaš?“
„Kúsok od zastávky kde sme sa prvýkrát stretli.“
„A kam si vtedy vlastne išla?Keď som bola na tej zastávke.“
„Ty si nejaký zvedavý.“Zasmiala sa.
„Nemal by som to vedieť?“
„Šla som ku kamarátke lenže keď som ťa tam videla ako smutne sedíš musela som niečo urobiť.“Pohladila ma po ruke.
„Aha…ja som musel pôsobiť naozaj strašne.“
„Nie bol si krásny.Tak ako si aj teraz.“Usmiala sa na mňa.
Ešte je pred nami dlhá cesta.Rozmýšlal som ako budú prebiehať naše stretnutia keď nebudeme môcť byť spolu stále.Budeme musieť chodiť do školy, stretávať sa aj s inými ľuďmi než sme my a čo keď ja dostanem domáce väženie?Nebolo by to žiadne prekvapenie keby rodičia zistili že som v skutočnosti nebol na žiadnom výlete.Vzdychol som si a pozeral som z okna.
„Daniel?“
„Áno?“
„Prečo mám pocit že ťa stále niečo trápi?“Trošku som sa zasmial.
„Nie nič ma netrápi.“Oprela si hlavu o moje rameno a tiež pozerala z okna.Vždy som túžil po niekom kto pochopí že ja niesom ten s kým by sa dalo v kuse rozpávať.Ja mám rád ticho.Doteraz to nikto nechápal, nikto nevedel pochopiť že ja nemám nutkanie vylniť pre nich trápne ticho.Až na Veroniku.Ona vie že mne stačí keď ju mám pri sebe.Na chvíľu som sa zahĺbil do svojich myšlienok a zľakol som sa keď som si všimol ako Veronika zakašlala.
„Idem si pre niečo na pitie.“Povedala a bleskovou rýchlosťou zmizla z môjho náručia a odcupkala preč.
Dokonalosť.Čo je to vlastne dokonalosť?Je to niečo na čom nemáme pocit že nám tam niečo vadí.Niečo čo má krásne vnútro aj vonkajšok.Veronika.Ona je dokonalosť.
„Som tu!“Strhol som sa ale aj napriek tomu som sa usmial.Dokonalosť ma privítala a sadla si vedľa mňa tak blízko že som cítil jej dych.