„Kde je Veronika?!“ Vychrlil som na recepčnú.
„Prosím vás mohli by ste mi péovedať jej priezvisko?“Povedala zatiaľ čo ďobkala prstami do klávesnice s kľudným výrazom v tvári.
V tom som si uvedomil že ja neviem jej priezvisko.Neviem ako sa volá druhým menom.Pocítil som beznádej i keď neviem prečo.
„Je to…je to dievča čo m,á vlasy asi po plecia, celé ružové tú ste si museli všimnúť!Je strašne chudá a drobná, má modré oči a malá náznak pieh.“Diktoval som recepčnej informácie.
„Áno tú si pamätám.Je na druhom poschodí hneď hore a izbu má tesne pri výťahu, mal by si ju vidieť cez dvere.Bež.“Usmiala sa.Asi videla aká je pre mňa Veronika dôležitá.Utekal som bleskovou rýchlosťou a bolo mi jedno či cestou zhodím na zem nejakého dôchodcu.Ako strela som vletel do výťahu a nedočkavo čakal.
„Mal som ísť po schodoch.“Pošepkal som si.
Keď výťah konečne zastal nedočkavo som utekal von z neho až k dverám vedľa.Bola tam.Bola tam…
Ležala na postely a vedľa nej boli všelijaké prístroje.Bál som sa či môžem otvoriť dvere.Nevydržal som to a otvoril som ich, ležala tam predsa Veronika.Veronika ktorú tak veľmi milujem.
Jemne a potichu som si k nej kľakol a chytiíl ju za ruku.
„Daniel?“pošepkala a otočila hlavu smerom ku mne.
„Som tu.Som tu Veronika.“Rukou som jej jemne prešiel po vlasoch a cítil som takú úľavu akú môže cítiť len ten ktorý zažije to čo ja.Keď je pri mne Veronika všetko má zrazu iný odtieň, inú perspektívu.Všetko je krajšie, svetlejšie a hlavne je tam ona.Jej samotná podstata ma ukľudnuje.
„Prepáč…mi za to čo sa stalo.Prišlo mi trochu zle.Asi som ti spravila kopu starostí, je mi to ľúto.“Musel som sa zasmiať.Je taká roztomilá v tom že vždycky vezme vinu na seba.
„Nie to ty prepáč.Som rád že sa ti nič vážne nestalo.Teda….nič vážne sa ti nestalo však?“Vystrašene som na ňu pozrel.Možno hovorila zdravo ale zdravo rozhodne nevyzerala.Usmiala sa a kývla hlavou na súhlas že je v poriadku.
Chytil som ju za ruku pevnejšie a pobozkal som ju na čelo.
„Prečo sa to…vlastne stalo?“Pošepkal som.
„Daniel ver mi všetko je v poriadku netráp sa tým.Len som mala málo energie a bola som trochu vyčerpaná, všetko je fajn.“Usmievala sa.Tiež som sa usmial.Pomali zatvárala oči a pritom zo mňa nespúšťala zrak.Pozeral som sa na ňu tiež ale nezmohol som sa na úsmev.Bál som sa o ňu.
Zavrela oči a ja som ju pri tom pozoroval.Bola taká krásna.Vstal som aby som ju nerušil a chystal som sa odísť a nechať ju nech má zatiaľ kľud.
„Milujem ťa.“Šepol som do ticha a otvoril dvere jej izby.
Sadol som si na stoličku vedľa výťahu a oprel hlavu o stenu.
„Som šťastný.“Povedal som si sám pre seba.Keď som šťastný prečo mám teraz taký zvláštny pocit že niečo nieje v poriadku?
„To bude tou zimou.“Povedal som si.Nahlas som si zývol a objímal som sám seba rukami aby som sa ohrial.Nemali by v nemocnici kúriť keď je tu takáto zima?Čo Veronika ona tam predsa leží odokrytá.Snáď jej tam kúria.
Zrazu sa začali okolo jej izby zbiehať sestričky.Jedna mala nosidlo, ďalšia prístroje a ďalšia behala okolo.
„Čo sa deje?“ Opýtal som sa jednej z nich.
„Choď preč ty tu nemáš čo robiť!“Nechcel som sa so sestričkou hádať, ona je predsa odborník.Možno idú len dať Veronike nejakú dávku lieku aby jej bolo lepšie a zistiť ako jej je.Vstal som a šiel som si prebetrať hlavu pred nemocnicu.
Zhlboka som sa nadýchol čerstvého vzduchu.Všetko tu vyzeralo tak krásne.Tráva bola celá zelená a vyzerala akoby ju niekto stríhal nožniočkami na nechty.Kvety vyzerali akoby ich každý deň niekto polieval špeciálnou konvicou a mali takú krásnu farbu akú vidíte len málokedy.Jemne som si pričuchol k jednej z ruží a privrel som oči.Voňali krásne.Takmer ako Veronika.Nemohol som, sa dočkať až ju pustia z nemocnice a ja s ňou zase budem tráviť všetky voľné chvíle.Usmial som sa.Spomenul som si na všetky tie krásne chvíle čo sme prežili u nej na chate.Človek by si pomyslel že veľká láska nastane až po tom čo sa dvaja ľudia dôverne spoznajú.My sa poznáme sotva týždeň a ja mám pocit žťe to je láska na celý život.Nechcem ju nikdy opustiť, nechcem nikdy nikoho iného než ju.
Keď som začal mať pocit že mi je vonku chladno radšej som sa vrátil dovnútra.Pozrel som sa na tú milú recepčnú ktorá sa vždy usmievala a zatváril som sa prekvapene.Už neťukala usmiato do klávesnice teraz len stála a zamyslene sa pozerala do neurčita.Pristúpil som k nej.
„Dobrý deň.“Usmial som sa.Zdala sa mi ako neuveriteľne milý človek.
„A-ahoj.Na to čo sa stalo sa tváriš nejako…šťastne.“Nerozumel som jej.
„Ako to myslíte?Veď Veronika nieje nijak vážne chorá.“
„Ona…zomrela.“Neveril som vlastným ušiam.Ako keby som sa zasekol.Stál som tam a pozeral a ňu a prial som si aby to bol nejaký vtip.Ústa som mal nepohodlne zkryvené od prekvapenia a pozeral som neveriackym pohľadom.
„Je mi to ľúto.“Pozerala sa do zeme ako keby za to mohla ona.Okamžite sa mi začali z očí valiť slzy a podlomili sa mi kolená.Ticho som ležal na zemi a nič nehovoril.Cítil som teplé slzy ako mi stekajú po tvári.
Videl som recepčnú ako vyšla zpred toho svôjho pultu a kľakla si ku mne.Jemne mi pdhrnula pramienok vlasov z tváre.
„Si..si v poriadku?“Zrazu do mňa prišiel obrovský hnev a ja som jej surovo odstrčil ruku preč.
„Nie niesom v poriadku!Vypadnite!Všetci vypadnite!“Kričal som ako o život a očí sa mi valili slzy.Asi som sa zbláznil.
Veronika je preč.Odišla a už sa nevráti.
„Prečo?!Prečo?!“Opakoval som stále dokola a bolesť ktorú som práve prežíval sa nedala opísať.Zdalo sa že recepčná zo mňa dostala strach pretože už nevyzerala tak milo ako vždycky.
„Čo sa jej stalo?!“Pozrel som na ňu priam smrtiacim pohľadom.
Pomali sa nadychovala a ja som čakal na jej odpoveď.