Sedím na lúke, krásnej lúke obklopenej veľa kvetinami.Premýšľam nad Daveom.Zvieram v ruke mobil a usilujem sa presvečiť samú seba že nič nieje také ako si namýšľam.Bohužiaľ…
Dave je niekto o kom nič neviem.Je to ako cudzí človek čo vedľa mňa prešiel na ulici.Nič viac.Rada by som vedela či aj on ma tak berie.Možno áno možno nie.Ale…čo keď sa somnou baví len aby ma mohol ohovárať pred tou svojou partiou.Pri pomyslení nato mi začali tiecť slzy.Ja len chcem niekoho kto by zahnal smutné dni…niekoho kto by vedel čo pre mňa znamená a ja by som znamenala to isté pre neho.“To chceš veľa.“Povedala som si.Ale veď mám Annu…nie nemám.Poznám sa s ňou len deň či dva.
„Len deň či dva a viem o nej všetko…“Pošepkala som si.S ním sa poznám rok a neviem o ňom absolútne nič.Tak prečo sa tak snažím aby sme boli kamaráti?Prečo ho mám tak rada keď neviem kto to vlastne je?
Rozplakala som sa ešte väčšmi.Som tu sama a nikto ma nepolutuje.Je mi to jedno.Ja som rada sama.Vždy som bola rada sama.Teda až do toho osudného dňa keď som ho spoznala.Odvtedy neznášam samotu.bezmyšlienkovite som vytočila jeho číslo.
„Haló?“Ozvalo sa v telefóne.
„Dave?“
„Áno?Kto je tam?“
„Prečo musíš byť taký Dave!Prečo ma preboha nemôžeš brať vážne?!“Kričala som a potom som si uvedomila že mu naozaj volám.Okamžite som zložila a len ťažko som rozdýchávala čo som práve spravila.Bude na mňa nahnevaný…
„No a čo!“Kričala som.
„No a čo že bude nahnevaný!Mal by ti byť ukradnutý tak ako si aj ty jemu!!!“Nedokázala som svoje myšlienky udržať na uzde.Vždy keď nad niečím veľmi premýšľam začnú sa moje myšlienky meniť na hlas.Tak ako kričia moje myšlienky kičím aj ja…
„No a čo že bude nahnevaný!Mal by ti byť ukradnutý tak ako si aj ty jemu!!!“Nedokázala som svoje myšlienky udržať na uzde.Vždy keď nad niečím veľmi premýšľam začnú sa moje myšlienky meniť na hlas.Tak ako kričia moje myšlienky kičím aj ja…
Asi po polhodine som sa pozbierala a vybrala som sa domov.Zotrela som slzy a šla som po vyšlapanej cestičke vedľa lesa.Pozrela som sa na mobil a stlačila som volané čísla.Bolo tam napísané Dave.Áno.Naozaj som mu volala nebol to len sen.
Keď som prišla domov sucho som pozdravila Lucy a zavrela som sa do izby.
„Ahoj!“zapípala mi správa.
„Ahoj.Ako sa máš?“Opýtala som sa.
„Mám sa super!Dneska sme zase boli s partiou vonku bolo to fakt super.“V poslednej dobe je u ňho všetko super.“Čo keď…čo keď si niekoho našiel?
Pristihla som sa že žiarlim.
Nie…ja nežiarlim, len sa bojím že nebude mať čas na mňa.Ale on na mňa nemá nikdy čas…
„Si tu?“Ozvala sa správa.Uvedomila som si ako dlho som bola zamyslená.
„Áno som, prepáč.Dave?“
„Áno?“ Chcela som sa ho spýtať čo si o mne myslí ale nedokázala som to.
„Nič…“
Napísal smejúceho sa smajlíka a rozlúčil sa.Naše konverzácie už niesú také ako voľakedy.Trvajú najviac asi tak pätnásť minút.Voľakedy sme sa dokázali rozprávať hodiny a hodiny bez prestania aj celé noci.Lenže teraz ako keby sme sa nemali o čom rozprávať.Chýba mi to.Chýbajú mi časy keď sa zaujmal o to ako sa mám a či som smutná či šťastná.Teraz mu to je jedno.
Aj on je mi jedno.Rozhodla som sa že aj on mi bude ukradnutý.Odteraz sa nebudem zaumať o to ako sa má či čo robí.
Je to len chlapec s ktorým si píšem na internete ako s každým iným.