Už viem načo mám talent.Na depresívnu náladu.Myslím že aj keby som vyhrala v loterii tak by som nebola dostatočne šťastná.A viem prečo.Pretože mne na materiánych veciach nezáleží.Ja chcem len jednu vec.
Keď som sa včera pýtala Anny čo by si priala zo všetkého najviac tak mi povedala že aby si ju jej otec viac všímal.
„A čo tvoja mama?“Spýtala som sa.
„Tá je somnou skoro stále.Ona robí návrhárku takže je skoro stále doma a pracuje.To od nej mám všetky moje krásne šaty.“Povedala a zatočila sa, a vzápätí sa jej šaty krásne nadvihli.
„A čo tvoji rodičia Sandy?“ Bála som sa že sa ma na to opýta.Nerada som sa o nich rozprávala.
„No…oni tu tak trochu..niesú.“Pozerala som do zeme.
„Ako to myslíš?Kde sú?“
„No…oni odišli navždy.Do neba.“
„Aha.To je mi ľúto.“Anna ma objala okolo pliec a ja som konečne vedela aký je to pocit byť utešovaná.
Predstavila som si že ma teraz takto utešuje Dave.Bolo to oveľa krajšie ako od Anny ale bohužiaľ to bola len moja predstava.
Potom som sa znova vrátila do reality.
Teraz sedím pri počítači ako vždy.
„Ahoj mladá dáma!“Zapípala správa.
„Ahoj Dave.“Odpovedala som mu.
„Tak čo ako sa máš?“ Bol ako vymenený.Nikdy mi nehovoril inak ako Sandy a už vôbec nikdy sa ma nespýtal ako sa mám.Pozerala som asi päť minút nechápavo do monitora a snažila som sa presvečiť sa že to tam naozaj napísal a že to nieje len moja predstava.Pozrela som sa.Zase.A zase.Naozaj to tam bolo.Písmenko za písmenkom.Nebol to len môj výmysel bola to skutočnosť.
„Mám sa výborne.Krásne.A ty?“ Neveriacky som odpísala čakajúc na odpoveď.
Ani nie za minútu som tú odpoveď dostala.
„Mám sa určite ešte lepšie než ty.Keby si vedela ako krásne sa teraz cítim.Ako znovuzrodený.“
Pri písaní robil menšie gramatické chyby a vyzeralo to ako keby mu oodskakovali prsty na všetky možné miesta.
„Čo sa ti prihodilo že sa máš tak úžasne?“
Má dievča-napadlo ma a hneď sa mi začali tlačiť slzy do očí.Nie niesom do ňho zamilovaná.Ja ho len chcem mať len pre seba.A chcem aby tu on bol pre mňa.Som si istá že zamilovanosť to nieje no je to istá náklonnosť.Mám ho rada.
„Ani neviem ale je to krásne.Cítim sa ako v nebi.“Napísal Dave.Chvíľu som neodpisovala lebo som sa trochu zamyslela.Pozerala som z okna a hľadela na krásne oblaky na oblohe napriek tomu že ich bolo len pár.Všade okolo nich bola vidno číra modrá krásnej sýtej farby.Myklo ma keď pred oknom preleteli vtáci.Uvedomila som si že mu mám odpísať no on už napísal dve správy za sebou.Bola som prekvapená pretože toto sa naposledy stalo keď sme sa spoznali.Čím viac a viac sme sa spolu rozprávali tým viac sme sa prestávali rozprávať.
Prečítala som si druhú správu: „Dneska idem k vám do vášho mesta.Nechceš sa somnou konečne stretnúť?“
Vypleštila som oči.To ja som tá ktorá sa väčšinou pýta či sa somnou nechce stretnúť.Odpovedala som okamžite a bez rozmyslu.
„Áno chcem!“
No v tej chvíly ma prepadlôi obavy.Čo keď to nieje on?Čo keď za počítačom sedí niekto iný?On by sa ma určite nikdy nič takéto nespýtal.