Deň: 5. októbra 2011

Do postele som ľahľa až niekedy nadránom.Slnko už vykukovalo a hviezdy pomali mizli z oblohy.Stačilo pár sekúnd a okamžite som zaspala. Bol to nekľudný spánok plný zlých a strašideľných snov

Sedím tu takto celý deň a zdá se že už sa dávno zotmelo.Ešte stále prší a ja sa ukrývam pod veľkým stromom.Začala som sa cítiť neuveriteľne sama.Mala som pocit že

Horlivo som otvorila oči.Bolo už ráno.Vstala som a pozrela som sa z okna.Bolo sychravé, vlhké počasie a zdalo sa že každú chvíľu začne pršať. „Prudence?Ty si už hore?“Počula som rozospatý

Čakala som na ňu a pritom som sa zapúčavala do tichého spievania jej mamy.Pospevovala si nejakú starú pesničku skupiny mne úplne neznámej a bolo ju sem počuť až s kuchyne.Jej

„Nepoviem.Musím ešte vychytať pár múch.“Potmehúdsky sa usmiala. „Prosím povedz mi to.“ „Nie lebo by si s tým nesúhlasila.“ Pozrela som na §u smutným pohľadom.Odhryzla som si z pizze a vychunávala

„Ako si môžeš myslieť že stačí len veriť?Myslíš že keď budeš veriť tak k tebe len tak príde…on a vyzná ti lásku?!“Môj hlas znel čoraz hlasnejšie.Plač som udržiavala čoraz ťažšie.Nechcela

Pozorovala som samu seba v zrkadle a videla som ako sa tvárim.Mala som v tvári priam zničujúci výraz.Rozhodla som sa že vyhnám myšlienky o Billovi z hlavy a začnem premýšľať

Sedeli sme spolu dlho do noci.Rozprávali sme sa o veľa veciach a pritom sme pokojne pili višňový čaj.Pozerali sme v televizii nejakú hlúpu telenovelu a museli sme sa stále smiať

Hodina ubehla tak rýchlo že som si to ani nestačila uvedomiť.Neuveriteľnou rýchlosťou sa pri mne zjavila Yetty a veselo rozprávala. „Poď môžme ísť už všetci odchádzajú.“Schmatla ma za ruku a

„Koľko máš rokov?“Opýtala sa ma Yetty. „Ja…mám dvadsať.“Povedala som to trochu neisto a začervenala som sa.Všetky dievčatá okolo mňa vyzerali že majú práve krásnych šestnásť a ja som si pripadala