„Ako to môžeš povedať?“Smutne som sa na ňu pozerala a nemohla som uveriť tým slovám ktoré jej vzchádzali z úst.
„Jednoducho.Zaslúžiš si to.“Stále jej z očí stekali slzy a ja som sa cítila ako najhorší človek na svete.
Rozhodla som sa.Nebudem sa tu ďalej zdržiavať pokazila som toho viac než dosť.
Už od malička ma učili že sa netreba nikam vtierať a ak niekomu niekde vadíme mali by sme odtiaľ jednoducho odísť a neotravovať.Preto som teraz tu.Vždy som niekomu vadila.
Schmatla som batoh a nahádzala som doň všetky dôkežité veci čo mi prišli pod ruku.Zobrala som svoje tri peňaženky ktoré mi tu rodičia nechali pre prípad núdze.Už tu nemám čo robiť.
„Kam…kam ideš?!Za Markom však?!“Zkríkla Linda.Neodpovedala som.Vybehla som z izby, batoh som si dala na plecia a vyšla som na ulicu.Neviem kam pôjdem ale tu už ďalej byť nechcem.Len by som tu zavadzala.
Okolie nášho bytu bolo prázdne ako vždy.Bývame v slepej uličke takže sem príliš veľa ľudí nechodí.V tom som začala premýšľať.
Kam teraz pôjdem?
Aké mám možnosti?
Mohla by som ísť na stanicu, napadlo ma.Vliekla som sa na zastávku čo bola najbližšie pri mieste kde som stála.Jeden z autobusov zastavoval blízko pri stanici, rozhodla som sa že doň nastúpim.
Sadla som si a poobzerala som sa okolo seba.Okolo nebolo ani človiečika.Bola som tu sama.Nechcela som si to pripustiť ale v kútiku duše som dúfala že by sa tu mohol zjaviť Mark tak ako to vždy robil.
Objavil sa vždy keď som to najmenej čakala.Pomali som si začala uvedomovať ako veľmi ho potrebujem.Strašne som si priala aby ma teraz zozadu vystrašil, tak ako to robí vždy a aby som sa mu mohla vyrozprávať a vyplakať na rameno.
Kvôli čomu sa toto všetko deje?Kvôli komu?
Kvôli Billovi.
Uprela som svôj pohľad do zeme.Nebyť toho že sa do ňho zamilujem…by sa nič z tohto nestalo.Mohla som si šťastne žiť, mať priateľa, mať kamarátky a mať so sestrou pekný vzťah ako doteraz.Miesto toho teraz sedím sama na opustenej zastávke a čaká na autobus ktorý ma odvezie na tú veľkú strašideľnú stanicu.Neviem prečo, vždy som sa jej bála.
Hlavu som si oprela o sklo zamnou a tuho som zavrela oči.Prosím nech už nemusím o ničom premýšľať.
Po pár minútaczh sa mi v hlave vynorila spomienka.Naplnila ma zvláštnym pocitom. takým ktorý som dlho necítila.Koľko to už je?Asi…10 rokov.Neviem.
Zavrela som oči tuhšie no spomienka tam stále bola.
„Prudence vidíš tých dvoch?“
„Koho?“Pozrela som nechápavo na spolusediacu Moniku.
„Tých dvoch chalanov.Jeden sa volá Tom a ten druhý…neviem.Ale naháňajú mi strach.“Šepkala mi do ucha.
„Naháňajú ti strach?Ale prosím ťa.A ten druhý sa volá Bill len tak mimochodom.“
„Ako to vieš?“
„Hovorili sme spolu na chodbe cez prestávku.“Začervenala som sa.
„Ozaj?Je to taký blázon ako vyzerá?“
„Nieje!Je veľmi milý.“
„Páči sa ti!“
„Páči sa ti!“
„Nie nepáči!“Páčil sa mi.Od prvej sekundy ako som ho uvidela sa mi páčil.Nie.Nepáčil sa mi.Milovala som ho.
Začula som zvuk motora.Okamžite som otvorila oči a všimla som si menšiu zmenu okolo mňa.Stmievalo sa.
Uvedomila som si že predomnou stojí autobus, rýchlo som vstala a ešte rýchlejšie som do ňho nastúpila.Vybrala som si starú peňaženku z vrecka a kúpila som si lístok.Peniaze v nej boli krásne rovné a vyzerali ako nové.Ako keby ich nikdy nikto nedržal v ruke.Peňaženku som dostala keď mi rodičia kúpili byt.Otec mi povedal že peniaze v nej sú pre prípad absolútnej núdze.On by toto za absolútnu núdzu určite nepovažoval, až si našetrím tak mu peniaze ktoré som minula poctivo vrátim.
Autobus bol skoro prádny rozhodla som sa že si sadnem hneď na prvé dve miesta.Prisunula som sa čo najbližšie k oknu a sledovala som krásnu snehovú krajinu za sklom.Čím som bola ďalej od svôjho býdliska tým som mala väčší strach čo všetko sa môže stať.No hneď ako som si spomenula na všetky problémy čo som Markovi a Linde spôsobila sa strach potlačil do úzadia.Teraz odo mňa budú mať všetci pokoj.
Bola som čoraz ďalej a ďalej už som nevidela ani svoje sídlisko.Môj výraz musel vyzerať určite veľmi zničene pretože som si všimla ako sa na mňa ľudia pozerajú.Ako na nejakého pacienta v nemocnici ktorý je nevyliečiteľne chorý.
Uvedomila som si že som o svojich depresiach vlastne nikomu nepovedala.Markovi som opísala len polovicu a myslím že pochopil len tretinu.Možno ani to nie.
Keby niekto vedel ako mi naozaj je snažil by sa mi pompôcť alebo by sa začal nezastaviteľne smiať?V živote som zažila akí vedia byť ľudia krutí.Ale bolo mi to jedno.Mala som Billa.Teraz nemám nikoho.Musím sa spoľahnúť sama na seba.
Po nejakom čase sa autobus konečne zastavil a ja som mohla vystúpiť.Okolo mňa bolo plno nepríjemne vyzerajúcich ľudí, hlavne mužov ale snažila som sa sústrediť sama na seba a ostatných si nevšímať.
Prepadli ma obavy.Nevedela som kam pôjdem.Netušila som kde prespím.Zakrútila som hlavou aby som vyhnala tie dotieravé myšlienky a vybrala som sa kúpiť si lístok.
Rozhodla som sa ísť do Berlína, ani neviem prečo.Vlak mal prísť o dvadsať minút.Sadla som si na lavičku a poslušne som čakala.V očiach sa mi začali hromadiť slzy a pocit smútku sa stupňoval.Je večer.Ak by ma niekto zháňal, ak by sa niekto vôbec zaujmal kde som zavolal by mi.Nikto nezavolal.Udrela som si rukou po vrecku a uvedomila som si že som si vôbec nezobrala mobil.Nechala som ho na parapete vedľa plačúcej Lindy.Smútok zrazu nebol taký intenzívny.Možno…možno sa zaujmajú o to kde som ale nemajú to ako zistiť, nemajú sa ako onformovať o tom kde som.
Čo si to nahováram, pomyslela som si.