„Opustila si svoju rodinu?“Vytreštil oči.Tváril sa ako keby to bolo niečo nenormálne, niečo neprijateľné.
„Nie!Povedala som že to bola len…spolubývajúca.“
„Aj ja som raz mal spolubývajúceho.Volal sa Fred a bol mi ako rodina…“Zdalo sa že sa nechal vtrhnúť do prúdu spomienok.Pritom však neprestával čistiť poháre čo mal krásne upratané na pulte.
„Naozaj?Mal si?A prečo už nemáš?“
„Fred ťažko ochorel a celý život zostane v nemocnici.“Sklopil pohľad.Prišlo mi ho ľúto.
„Fred ťažko ochorel a celý život zostane v nemocnici.“Sklopil pohľad.Prišlo mi ho ľúto.
„To ma mrzí.Prepáč nechcela som v tebe vzbudiť zlé spomienky…“
„To nič.“Usmial sa a pozrel sa na mňa.Náhle som mala pocit že behom sekundy všetky jeho zlé spomienky zmizli.Závidela som mu to.Moje spomienky nezmiznú ani keby som sa snažila ako o život.
Dopila som kávu a položila som ju na pult.
„Už asi pôjdem.“Povedala som a začala som z vrecka vyťahovať peňaženku.
„Koľko som dlžná?“Len sa zasmial a zakrútil hlavou.
„Tým sa netráp.Káva je na mňa.“
„Nie ja naozaj zaplatím.“
„Nemusíš.“
„Ďakujem.“Usmiala som sa.Zdá sa že milí ľudia stále chodia po tomto svete a je také ľahké ich nájsť.Uvedomila som si že je mi ľúto odchádzať od Ronalda, možno ho už nikdy neuvidím.Nepoznáme sa ani deň a mám pocit ako keby som tú jeho šľachetnosť a dobrotu poznala celý život.
„Prudence?“
„Hovor mi Prue…a áno?“
„Tak Prue.Môžem sa ťa niečo opýtať?“
„Samozrejme.“
„Samozrejme.“
„Kde prespíš?“
Zamyslela som sa.Vlastne vôbec neviem kde prespím.
„Neviem.Ja už niečo nájdem.Maj sa Ronald.“Mala som pocit ako keby som sa lúčila s dlhoročným priateľom.Ani sa nestihol rozlúčiť a ja som už zatvárala dvere.Nemám rada dlhé lúčenia, vždy sa pri nich rozplačem ako malé dieťa.
Prechádzala som sa po uliciach Berlína a vôbec som nevedela kam idem.Všimla som si útulne vyzerajúcu zastávku s drevenou lavičkou.Vyzerala pohodlnejšie než tie železné tak som sa rozhodla ísť si na ňu sadnúť.
Sadla som si a ucítila som únavu.Zdalo sa že nikto okolo mňa nieje tak som sa rozhodla si trochu nepohodlne ľahnúť nabok.Hlavu som si podoprela rukami a dala som si pod ňu svôj veľký batoh.
Zavrela som unavené oči a okamžite som zaspala.
Sníval sa mi zvláštny sen, nebola to spomienka bolo to niečo nereálne a niečo z čoho som bola veľmi zmätená.Bol tam Bill.Stál rovno predomnou, nebol to však ten Bill ktorého som spoznala keď som bola malá.Bol to tento Bill, dvadsať ročný Bill a tváril sa akoby mi chcel niečo povedať.Kričala som na ňho, snažila som sa dostať sa k nemu bližšie ale nešlo to.
Natiahol ruku a ja som sa jej snažila chytiť.Nedosiahla som.Bola som príliš ďaleko.
Usmial sa a začal kričať svoje vlastné meno.
„Bill, Bill, Bill!“Kričal a hneď nato sa zasmial.Otvorila som oči a uvedomila som si že krik ktorý sa mi votrel do sna nebol z mojej hlavy.
Pár metrov odo mňa stála veľká skupina dievčat oblečených prevažne v čiernej farbe.Držali plagáty, tričká dokonca aj tašky s nápisom Tokio Hotel.
Okamžite som vstala a natiahla som ruky vysoko do výšky.Cítila som sa ako keby som celú noc hrala tenis.Všetko ma bolelo, to asi z tej tvrdej lavičky.
Schmatla som batoh a poobzerala som sa vôkol seba.Potrebovala som sa nejako upraviť, aspoň spraviť si rannú hygienu.Všimla som si reštauáciu oproti mne.Napadlo ma že tam budú mať toalety tak by som sa mohla aspoň pozrieť do zrkadla ako vyzerám.
Šla som rovno oproti tomu veľkému davu čiernych dievčat a pokúšala som sa cez ne prepchať.Nešlo mi to a zakopla som.
Jedno z dievčat sa na mňa najprv zamyslene pozrelo a potom mi pomohlo sa zdvihnúť.Pozerala sa na mäa a zdalo sa že tuho premýšľa.V tom sa nadýchla a chystala sa povedať niečo čo by ma ani vo sne nenapadlo.
„Ty patríš k nám?“
„Prosím?“Nechápavo som reagovala.
„Na zozname som ťa nevidela.Si vo fanklube nová?Prečo si sa nezaregistrovala?“Zahŕňala ma neuveriteľným množstvom otázok a ja som nestíhala odpovedať.Nevedela som čo mám odpovedať.
„Nie niesom vo fanklube.“Vypadlo zo mňa.
„Niesi?Tak čo tu robíš?Nemáš rada Tokio Hotel?“Zdalo sa že sa v nej hromadí zlosť.
„Nie, nie, nie zle si to pochopila.Ja mám rada Tokio Hotel…teda niesom fanúšik…vlastne som….chcem povedať že ich mám rada a-“ Nevedela som čo mám povedať.Nepovažujem sa za fanúšika.Ale nepovažujem sa za nepriateľa tejto skupiny.Ako by som mohla byť nepriateľ?
Z duše by som si to priala.Priala by som si aby som ho vedela nenávidieť.
Všimla som si ako to dievča očami ešte raz prešlo po zozname čo malo v ruke.
„Ako sa voláš?“
„Som Prudence.Prudence Wennová.A…asi nebudem na tom zozname.Ja…niesom vo fanklube.“Zopakovala som.Mala som z toho dievčaťa zvláštny strach.Vyzeralo že má všetko dokonale pod kontrolou a niejaká odporná blcha jej vkĺzla do je dokonale upraveného zoznamu.A všetky blchy treba vychytať aby boli veci dokonalé tak ako bol pred pár minútami, než som zakopla jej zoznam.
Čakala som že mi vrazí päsťou do tváre no miesto toho vytiahla pero a neuveriteľnou rýchlosťou si zapísala moje meno.
„Zdraví ma Prudence.Ja som Yetty.“Nechápavo som sa na ňu pozrela.Také meno som vživote nepočula.Zasmiala sa.
„Nie neboj nevolám sa tak naozaj.Yetty je prezívka.Každý ma tak volá.“
„A-aha.Ahoj Yetty.“Zasmiala som sa.
„Prosím ťa Prudence vysvetli mi ako to že máš rada Tokio Hotel a nemám ťa tu zapísanú.Mám zapísaného každého v tomto meste kto je fanúšik.“Keď rozprávala dala špeciálny dôraz na slovo „každého“.Mala naozaj všetko pod kontrolou.
„Ja niesom odtiaľto.“
„A prečo si sem prišla?“
„No…len tak.“Nechcela som sa jej spovedať zo svojich hriechov.Na to som nemala náladu.