„Nepoviem.Musím ešte vychytať pár múch.“Potmehúdsky sa usmiala.
„Prosím povedz mi to.“
„Nie lebo by si s tým nesúhlasila.“
Pozrela som na §u smutným pohľadom.Odhryzla som si z pizze a vychunávala som si tú výbornú chuť.Videla som Yettin náramok.Náramok s nápisom Bill.
Oči sa mi zaslzili a ja som si spomenula na to prečo sa toto všetko deje.Na ten osudný deň.Na to prečo je to teraz takto.
„Je mi ľúto Prue musím ísť.“
„A kam pôjdeš?“Pozrela som sa na ňho s prekvapením v očiach.Kto by čakal že nakoniec niekam pôjde?
„Neviem.Vraj niekam na koncert.Do neďalekého mesta ale môžme sa chvíľu zdržať.“
„Kto by čakal že sa vám nakonic podarí…normálne koncertovať.“Usmiala som sa.
„A ty si mi nechcela veriť!“Hrdeľne sa zasmial.
„Kedy sa vrátiš?“
„Neviem.Keď sa vrátim dám ti vedieť dobre?“
„Fajn.“Usmiala som sa a vrúcne som ho objala.Priala som mu to.
V tom som sa vytrhla z prúdu myšlienok.NIkdy sa nevrátil.Možno áno ale nikdy mi nedal vedieť.Zabudol na mňa.Navždy na mňa zabudol a už nikdy sa mi neozval.Od toho osudného dňa sa všetko zmenilo od základov.Uvedomila som si že ho naozaj ľúbim.Že som nieje len nejaká detská láska.
Počula som že Yetty zazvonil mobil.
„Áno?…Naozaj?…Prečo?…Fajn.“Počula som len jej hlas a ten na druhej linke bohužiaľ počuť nebol.Pýtala sa či nevadí že tu má kamrátku.Vydýchla si a zložila.
„Prídu moji rodičia.“
„O deň skôr?“
„Áno.Nevadí?“
„Nie vôbec.“V skutočnosti mi to vadilo.Bála som sa že zase dostanem jednu zo svojich slabých chvílok a rozplačem sa rovno pred jej rodinou.To sa nesmie stať.Musím si dávať pozor na svoje myšlienky.Na svoje spomienky…
„Môžem sa ťa niečo spýtať Prudence?“
„Samozrejme.“
„Ktorá pesnička od Tokio Hotel je tvoja najobľúbenejšia?“Bála som sa že sa toto opýta.Nikdy som sa neodvážila pustiť si nejakú ich pesničku.Bolo by to príliš riskantné.
„No..ja…ja mám rada všetky.“
„Aj ja!Ale najviac asi Durch den monsun.Veď s ňou prerazili.“Usmievala sa Yetty.Prerazili s ňou.A ja som si to nikdy nechcela priznať.Vždy som si bola istá že sa im to nepodarí.Pravdaže prečo by s to malo podariť práve im?
Lebo tam bol Bill, prebehlo mi hlavou.Bill ktorý vždy veril v svoje sny…
Počula som buchnutie dverí.
„Ahoj Karolínka!“Bol to mužský dospelý hlas.
„Ahoj oci.“Dospela som k záveru že Yetty sa naozaj volá Karolína.Nerozumela som však tomu prečo si dáva takú hlúpu prezívku keď má také krásne meno?
„Poď Miky.V kuchyni je minerálka tak sa konečne budeš môcť napiť.“Započula som ženský hlas a usúdila som že to bude jej mama.Miky je…mladší brat?Bolo počuť dupotanie malých chodidiel, áno bol to mladší brat.
Všimla som si ako niekto otvára dvere.Medzi nimi sa zjavil vysoký muž prevažne s hnedými vlasmi i keď bolo vidno že tam má šediny.Mal mal oblečenú béžovú bundu a obyčajné riflové nohavice.
„Ty musíš byť Prudence.“Usmial sa.
„Áno som.Dobrý deň.“Tiež som sa usmiala.
„Teší ma ja som Dan.“
„Aj mna teší.“Otočil sa a zavrel za sebou dvere.
„Asi by som už mala ísť však?“Pozrela som sa na Yetty.
„Nie!Skúsim presvečiť našich aby si tu mohla zostať čo najdlhšie.Alebo…sa už chceš vrátiť domov?“
„Domov sa nikdy nevrátim!“
„Prečo?“
„Lebo ma tam nenávidia…“
„To ma mrzí.“
„To je jedno.Ak ma tu už nechceš stačí povedať.Mám peniaze na hotel takže to nieje problém.“
„Predsa ťa nenechám aby si si platila hotel!“
„Nie to je v poriadku.Nechcem otravovať.“
„Prue.Neotravuješ.“Usmiala sa a položila si ruku na moje rameno.Pousmiala som sa.
„Môžem pre teba niečo spraviť?Musím ti nejako oplatiť tvoju ochotu.“Usmiala som sa.Cítila som sa hrozne keď som tu len tak sedela a leňošila a ona je ku mne taká dobrá.
„No niečo by tu bolo.“Zlomyselne sa usmiala.Musela som sa zasmiať nad jej výrazom.
„Áno?Čo také?“
„Máš lístok na koncert Tokio Hotel?“
„No totiž…ja som ho nechala doma.“
„Asi pre ňho nebudeš chcieť ísť však?“
„Prepáč.Nie.“
„Tak v tom prípade tu počkaj.“Vstala z pohovky a neuveriteľnou rýchlosťou vystrelila z obývačky.
„Počkaj!Kam ideš?“Mierne som zvýšila hlas aby ma počula.
„Uvidíš.Hneď som tu dobre?“Obliekla si bundu a zabuchla za sebou dvere.