Sedím tu takto celý deň a zdá se že už sa dávno zotmelo.Ešte stále prší a ja sa ukrývam pod veľkým stromom.Začala som sa cítiť neuveriteľne sama.Mala som pocit že tak ako plače obloha som mala chuť plakať tiež.Moja duša plakala.Moja duša niekoľko rokov plakala.Plakala za Billom.
Z miesta kde som sedela bolo vidieť do okien kaviarne.Všimla som si že už tam skoro nikto nieje a videla som pár čašníkov a čašníčok ako sa prechádzajú a podávajú tým pár ľuďom čo tam sedia jedlá.Videla som muža s nápadne ryšavými vlasmi a celkom vysokou postavou.Milo sa na kždého usmieval a veselo sa smial.
Neváhala som ani sekundu a vstala som.Snažila som si kryť hlavu keď som bežala cez hustý dážď no aj napriek tomu som bola celá mokrá.Dotackala som sa do reštaurácie a všimla som si ako Ronald zdvihol hlavu.
„Ahoj.“Povedala som a šťastne som sa usmiala.
„Ahoj!“Usmial sa tiež.
„Už som myslel že ťa tu neuvidím.“
„Aj ja som si myslela že ťa neuvidím.Už nikdy.Ale zdá sa že osud nám doprial.“Zasmiala som sa.Asi som tej veci s osudom naozaj uverila.
„Vidím že si celá premočená.Chceš niečo na zohriatie?“Naozaj sme sa spolu rozprávali ako dlhoroční priatelia.
„Dala by som čaj.Ďakujem.“Usmiala som sa a sadla som si na barovú stoličku.
„Nech sa páči.“Doniesol mi Ronald to o čo som ho poprosila.
„Ďakujem.“
„Nemáš za čo.Tak čo Prudence ako sa ti darí?“
„Je to fajn.Vieš čo?Keď som vtedy odišla z kaviarne…krátko potom som stretla jedno dievča a prespala som u ňho.“
„To naozaj?A to som si myslel že už existujú len zlí ľudia.“Zasmial sa.
„Áno aj ja som si to myslela.Bolo to od nej neuveriteľne milé.“Odpila som si z čaju.
„A kam pôjdeš teraz?Kde prespíš túto noc?“
„Neviem.Niečo nájdem alebo prespím jednoducho na zastávke ako keď som sem prišla.“
„A nieje ti tam zima?“
„Je…trochu.Ale to nič nieje.“
Zdalo sa že sa o mňa strachoval.Smutne sa na mňa pozrel a ďalej si robil svoju prácu.Pár krát sa zasmial keď jeho kolega povedal nejaký vtip ktorý vôbec nikomu okrem neho samého neprišiel vtipný.
„Asi je rád že ťa tu má.“Zasmiala som sa.
„Asi hej.Inak by sa nikto nesmial na jeho vtipoch.“Spolu sme sa smiali a od veľkého smiechu sme privierali oči.Môj smiech však nebol úprimný.Tá maska čo som mala na tvári sa smiala no moja duša bola ešte vždy nešťastná.
„Počuj Prue.Vieš napadlo ma…že by ti viac prospelo keby si išla jednoducho domov.Čo povieš?“
Zrazu sa mi začal Ronald trochu hnusiť.Nemala som rada keď mi ľudia niečo hovorili do mojich vlastných rozhodnutí.
„Nie nevrátim sa.Nikdy sa nevrátim.“
„Myslím si že by ti to prospelo.“
„Ale ja viem že by mi to neprospelo.Viem to lepšie než ty.Prepáč asi už pôjdem.“Trochu urazene som položila peniaze na pult a odišla som.Zdalo sa že je noc, nikto okolo mňa nebol.Rozhodla som sa že bude zbytočné platiť si hotel keď tam budem len jednu noc.Sadla som si k tomu istému veľkému stromu kde som sedela keď som čakala na Ronalda.
Začala som sa prstami pohrávať so studenou trávou a kúsok po kúsku som odrtávala až kým som necítila pod dlaňou hlinu.Radšej som sa s trávou hrať prestala, nechcela som mať špúinavé ruky od zeme keď si ich nemám kde umyť.
Keď som si bola istá že sa na mňa nikto nepozerá posadila som sa pohodlnejšie a hlavu som si oprela o strom.Ronald mal pravdu bolo mi tu celkom chladno ale nebolo to o nič horšie ako keď som prespávala na zastávke.
„Ty si Prue?“Pozrel sa na mňa ten zvláštny chlapec s dredami.Vyzeral ako tí muži v hip-hopových klipoch s kopou dievčat a krásnym autom.
„Hej som.A kto si ty?“
„Ja som Tom teší mňa.Môj brat s tebou…chodí?“Keď vyslovil svoju otázku začervenala som sa.
„No…a-asi áno.“
„Hovoril mi o tebe.Je do teba totálne buchnutý.“Zasmial sa.
„O..ozaj?“Hovorila som tichým hlasom že ma snáď ani nebolo počuť.
„Hej.Zdá sa že prežíva prvú lásku.“Ešte raz sa posmešne zasmial potom zazvonilo a on odišiel.Musela som sa orpeť o stenu.Bola som šťastná.Bola som viac než šťastná.Bolo to niečo silnejšie než šťastie mala som pocit že som to ešte nikdy necítila.Určite som bola celáí červená ale neprekážalo mi to.Vedela som že Bill ku mne cíti to čo ja k nemu a ostatné ma netrápilo.
Zrazu mi celý ten obraz začal miznúť pred očami.
„Prue!Prečo si preboha prespala tu a nešla si do hotela?“Začal somnou niekto triasť.Bola to Yetty.
„Prepáč zdalo sa mi to..zbytočné.“Natiahla som sa a vstala som.
„Zbytočné?Veď si mohla zmrznúť.“
„Kľud Yetty.“Usmiala som sa.Pozrela som sa vôkol seba.Každý si niečo šepkal a znechutene na mňa zazeral.
„Prečo každý tak zazerá?“
„Niesú zvyknutí že sa s niekým takto rozprávam.“Zasmiala sa.
„Prečo nie?“
„Pretože si väčšinou nepripúšťam ľudí k telu a chovám sa ku každému hnusne.“Smiala sa.
„Tak ako to..že somnou sa rozprávaš?“
„Lebo..“Zdalo sa že premýšľa.
„Neviem proste lebo.“Zase sa zasmiala.
„Ďakujem.“Usmiala som sa.