Do postele som ľahľa až niekedy nadránom.Slnko už vykukovalo a hviezdy pomali mizli z oblohy.Stačilo pár sekúnd a okamžite som zaspala.
Bol to nekľudný spánok plný zlých a strašideľných snov z ktorých sa mi ježili všetky chlpy na tele.Zobudila som sa niekedy poobede a rozospato som sa pozerala vôkol seba.Všadde bolo depresívne ticho takmer zreteľne som počula svôj vlastný dych.
Už mám len pár dní…
Prečo mi to pripadá ako keby som išla na popravu?Pretože viem viac než dosť že tá bolesť čo budem cítiť po tom ako ho po toľkých rokoch uvidím bude ešte neznesiteľnejšia.Ale musím tam ísť.Musím tam ísť kvôli Yetty.Aby som jej preukázala že som jej vďačná za jej dobrosrdečnosť a milú povahu.
Rozhodla som sa že ešte nechcem vstávať.Ľahnem si do postele a zavriem oči.Nebudem spať budem len oddychovať.
„Prue.“Bill sa potmehúdsky usmial.Vyzeral byť naozaj šťastný.
Len čo som vo svojich spomienkach jeho tvár prudko som otvorila oči než som si stihla spomenúť na niečo viac.Bolesť ktorú som cítila bola taká neznesiteľná že nebolo možné aby bola ešte horšia.
Úplne bez rozmyslu som sa začala hrabať v batohu.Vytiahla som svôj kapesný nôž.Vyhrnula som si rukách až po lakeť a jemne som nožom prešla po svojej bledej pokožke.Cítila som sa uvoľňujúco tento pocit som vôbec nečakala.
Prešla som si po ruke nožom ešte raz a tentokrát o čosi silnejšie.Z očí mi vyhŕkli slzy ale neprestávala som.
Keď už sa mi zdalo že mi z rúk steká príliš veľa krvy tak som sa rozhodla ísť sa umyť.Ruku som si strčila pod teplú vodu a aj napriek tomu že mi ten pocit bol nepríjemný som ruku pod prúdom vody nechala.
Cítila som sa oslobodzujúco.Ako keby všetká tá bolesť čo bola vo vnútri vyšla na povrch.Teplé slzy mi ešte vždy stekali po tvári no ja som sa i tak usmievala.
Keď som si bola istá že viac krvy už nevytečie postarala som sa o to aby prúd vody prestal tiecť.Zabalila som si ruku do uteráku a sadla som si na posteľ.
„Som blázon.“Zničene som sa zasmiala sama sebe.
„Beznádejný prípad.Pozri sa ako si dopadla.“Vravela som si sama pre seba.Pozrela som sa znova na svoju ruku zabalenú v uteráku a víťazoslávne som sa obzerla okolo seba.Zdalo sa ako keby som bola nejaký kaskadér v cirkuse a teraz som čakala aby mi zatlieskalo publikum.Nič také sa samozrejme nekonalo ale ten pocit víťazoslávnosti aj tak pretrvával.A mne to nevadilo.
Ľahla som si na posteľ a stále som si obzerala svoje predlaktie.
Možno ten koncert nedopadne zasa tak veľmi zle ako si predstavujem.Možno keď pred koncertom spravím to čo teraz to dopadne dobre.
„To že svoju bolesť prekryješ inou bolesťou nič nevyrieši.“Povedala som sama sebe.
Nič to nevyrieši.Ale skúsiť by som to mohla.
Ruka začala mierne štípať ale nevšímala som si to.Bolesť vystriedal celkom príjemný pocit.Bola som na seba svojím spôsobom hrdá.Hrdá že som sa nebála si ublížiť.
Po celej izbe sa roznášalo obrovské ticho a ja som mala pocit že mi oťažievajú viečka.Nevzpierala som sa a s ľahkosťou som ich zavrela.
„Prue poď ku mne.“Zase natiahol ruku.Roztvoril dlaň a zdalo sa ako keby chcel aby som sa jej chytila.
Snažila som sa odpovedať mu že je príliš ďaleko ale nešlo to.Milióny ďalších hlasov okolo mňa ma prekričali.Náhle začalo oproti mne utekať celé stádo mladých dievčat, nechceli však mňa chceli Billa.
Mala som pocit ako keby ma išli každú chvíľu rozdupať a ja som s tým nemohla nič robiť.Nemohla som sa ani pohnúť, bola som bezmocná.Bill tam stále stál s natiahnutou rukou a čakal na moju odpoveď.Nemohla som však nič robiť.Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu som nepočula svôj vlastný hlas a moje nohy ma naposlúchali.
Zobudila som sa celá spotená a vystrašená.
Bol to len sen.Len sen.Opakovala som si tie dve vety stále dokola.Objala som veľký biely vankúš a aj napriek tomu že sa moje oči silou mocou chceli zavrieť nespravila som to.Vedela som že prvé čo uvidím bude jeho tvár.
Všetko sa len zhoršuje.Prečo nemôžem mať normálny život ako ktokoľvek iný?Prečo nemôžem byť šťastná a spokojná s tým čo mám ako každý človek?
Nebolo by lepšie jednoducho na švetko zabudnúť než stále dokola trápiť svoju dušu?
Predstavila som si duše iných ľudí.Boli to krásne spokojné žiariace svetielka ktoré poskakovali sem a tam ako nejaké malé veselé loptičky.Predstavila som si svoju dušu.Čiernu, smutnú a utrápenú.Už sa nevládala ani hýbať zdalo sa že žije len z posledných síl.
Bola som si istá že moje predstavy sú pravdivé.Prečo by neboli?
V mojej hlave sa zrodila ďalšia z otázok.Čo by robil Bill ak by vedel čo mi spôsobil?
„Nič.“Hneď ako som vyslovila to krátke slovo po mojej tvári sa zase začali kotúľať slzy.Nevadilo mi to, zvykla som si na ne.