„Mali by sme radšej ísť.“Poznamenala som keď som sa pozerala na Yetty ktorá bola ešte vždy domlátená ako žito.
„Nie radšej ešte nie.“
„Prečo nie?“
„Mám trochu strach toho čo mi na to povedia naši.Počkaj ešte chvíľku.“
„Veď sme sa dohodli že im povieš že si niekde spadla alebo také voľačo.“
„Áno ale nerada im klamem.Budem sa na to musieť pripraviť bojím sa že si všimnú že nehovorím pravdu.“
Chápavo som prikývla.Dohodli sme sa že si to vyskúšame a ja budem jej mama a Yetty bude moja dcéra.Začala som hovoriť tenším ženským hlasom a snažila som sa napodobniť hlas jej matky.Potom som začala napodobovať jej otca a obe sme sa s chuťou rozosmiali.Napriek tomu som pokračovala a tešilo ma že sa Yetty tak veľmi smeje.
„Fajn, fajn tak teda pôjdem.Zdá sa že to nebude také ťažké.“
„No vidíš.Bude to jednoduché.“Vedela som čo hovorím.Celý svôj život klamem do očí každému koho stretnem.Klamem že som šťastná, klamem keď sa ma spýtajú či mi nevadí že mám dvadsať rokov a som stále nezadaná.Klamem keď hovorím že nikoho nepotrebujem, klamem keď hovorím že mi nevadí ta neustála samota.Celý môj živfot je jedno obrovské klamstvo až na jedno jediné obdobie za ktoré by som položila vlastný život len aby som sa doň mohla vrátiť.
Ale svoju šancu som povrchne premrhala a nikt mi ju nevráti.Nikdy nebudem mať možnosť dostať druhú šancu, druhú možnosť byť znova šťastná.
„Keď to hovoríš tak to bude asi pravda.Nuž mala by som ísť Prue.Uvidíme sa na koncerte dobre?“
„Nemám ťa odprevadiť domov?“Všimla som si tých veľa škaredých rán na jej tele.Vyzerala ako keby sa mala každú chvíľu rozpadnúť ako nejaká krehká porcelánová bábika.
„Ak ťa to nebude obťažovať.“
„Nie naozaj nebude.“Usmiala som sa a rýchlo som vstala z lavičky.
„Postav sa!“Zavelila som a prstom som ukázala na Yetty.Mierne som sa pritom zasmiala.
„Prečo?“
„Vysvetlivky potom.Postav sa na lavičku.“Yetty poslúchla a nemotorne sa postavila.Muselo ju to naozaj bolieť.Hneď ako sa postavila som sa jej otočila chrbtom a jemnými pohybmi som si ju zdvihla na chrbát.
„Unesieš ma Prue?“Chytila sa ma pevne okolo krku.
„Žartuješ?Si ľahučká ako pierko.Tak prosím ťa teraz ma naviguj a povedz mi kde bývaš.“Vedela som presne ako vyzerá krásny starodávny dom v ktorom Yetty býva ale cestu som si nepamätala.Šla som presne podľa jej pokynov a pritom som sa rozprávala o práve rozoberanej téme.Začali sme nahnevane rozprávať o tej partii ktorá Yetty tak surovo ublížila.Dohodli sme sa že ak ich znova stretneme tak sa im postavíme.Pripadala som si neuveriteľne detinsky keď som tento nápad vyslovila.Pri nej som sa cítila ako malé dieťa.A vôbec mi to nevadilo.
„To je výborný nápad!Zmlátime ich tak ako oni nás a budú sa nás báť tak ako nikdy predtým!“Yetty sa hlasno smiala a ja som cítila ako sa na mojom chrbáte chytá s boľavú bránicu.
„Tak to je svätá pravda Yetty!“Smiala som sa spolu s ňou.Prišla som k jej býdlisku a Yetty za mňa otvorila dvere keď som ja nemohla držiac jej nohy aby nespadla z môjho chrbáta.
„Odnesiem ťa až domov dobre?“
„Dobre.A ďakujem.“
„To nestojí za reč.“Usmiala som sa na ňu a ťažko som šlapala po schodoch stále vyššie a vyššie.Bolo to namáhavé ale nevadilo mi to.Bolesť ktorú som ešte vždy pociťovala vo svojom vnútri bola oveľa intenzívnejšia.
„Tak sa maj.“Rozlúčila som sa s Yetty a odišla som von na ulicu.Snažila som sa nájsť cestu k hoteli kde som obytovaná a na moje prekvapenie sa mi to podarilo.Rýchlosťou blesku som vletele do izby a zabuchla som za sebou hlasno dvere.
Mala som pocit že tá dokonalá tvár sa z mojej hlavy nevytratí.Rozhodla som sa že sa tomu nebudem vzpierať.Zatvorila som oči a pomali som sa pripravovala na už dlho očakávaný nával bolesti.
„Si taká pekná Prue.“Jemne sa pousmial a svojimi dlhými prstami ma pohladil po tvári.
Myslela som že každú chvíľu omdliem.Bola som červenejšia než paradajka a moje srdce bilo tak prudko že som mala pocit ako keby mi malo každú chvíľu vyskočiť z hrude.
„Ja nie..t-to ty Bill.“Rozprávala som sekavo ako keby som zo seba nevedela dostať jedinú hlásku.
Aj on sa začervenal.
Prudko som potriasla hlavou.Vedela som že nieje dobrý nápad dávať myšlienkam voľný priebeh.Mala som pocit že sa povraciam ale zároveň som vedela že by som nemala čo vyvrátiť.Rukami som sa držala za boky ako keby som sa mala každú chvíľu rozpadnúť na tisíc malých kúskov.Mala som pocit že to nevydržím.Ani som sa nenazdala a moju tvár pokrývali veľké slané slzy ktoré by som pri ich rýchloosti stekania nezotrela ani keby som použila stierač na autosklo.
„Si obyčejná troska…“Pošepkala som sama sebe.
„Sedíš tu a reveš ako malé decko.Zase, zase a zase.Je to taky celý tvôj život.Pozri ako si skončila.Všetky tvoje bývalé spolužiačky sú už na vysokých školách alebo majú priateľa a naplánovanú budúcnosť.A ty?Ty nemáš nič.Si obyčajná nula ktorá sa nevie postarať ani sama o seba.Nevieš nič.Ty sama si jedno veľké nič.“Pokračovala som vo svojom monológu.
Moja myseľ bola príliš preplnená ním než aby som dokázala svoje myšlienky udržať len v hlave.Moje ústa sa samé od seba pohybovali a vydávali zo seba čoraz viac a viac slov.
„Takto to nikam nedotiahneš.Budeš navždy tá istá Prudence ktorá sa celý život detinsky trápi kvôli jednej jedinej osobe a nevie sa od nej odpútať.Si nič.Si vzduch.Si troska ktorú stačí len opľuť a jej to aj tak nebude vadiť pretože stále myslí len na jedného.Nikdy nebudeš mať normálny život.Nikdy…“Pri poslednom slove sa môj hlas zlomil a ja som sa na zemi schúlila do malého klbka.Ležala som na pravom boku a moja tvár sa dotýkala červeného koberca.
„…nikdy to nebude ako predtým.“