Zobudila som sa na to ako somnou Linda znesilo trasie.
„Nechaj ma na pokoji aký máš problém?!“Vyštekla som sa odstrčila som ju odo mňa.
„Strašne si sa prehadzovala a niekedy si aj niečo vykríkla.Musela som ťa zobudiť lebo sa to nedalo vydržať.“
Nič som nepovedala som ticho a pomali položila hlavu späť na vankúš a snažila som sa spomenúť si čo sa mi snívalo.
„Prue?“
„Čo je?“
„Čo sa s tebou deje?Si nejaká divná.“
„Niesom.Buď ticho.“
Zrazu som započula ako jej zazvonil mobil.Zdvihla ho a podľa toho čo hovorila som usúdila že je to Mark.Chcel s ňou ísť von.
„Tak ja asi idem za Markom.Maj sa Prudence.“Prikývla som a zaborila som si hlavu do vankúša.Takto to ďalej nejde.
Ale čo môžem robiť?Odísť z domu a len tak bezcieľne blúdiť a dúfať že nájdem Billa?Alebo len ďalej sedieť a čakať že sa to nejako vyrieši?Nie to nemôžem.Už čakám priveľmi dlho.Priveľmi dlho sa trápim, takto môj život nemôže ísť ďalej.
Vstala som z postele a agresívne som otvorila dvere našej izby.Vyšla som z nej a vyrútila som sa von z bytovky.Stála som na ulici a nevedela som kam pôjdem či čo tu vôbec robím.
Potrebovala som myslieť, myslieť na to čo budem robiť.Nechcela som si to priznať ale jedné čo teraz potrebujem bol Mark.On jediný ma môže vyslobodiť z mojich problémov.On jediný dokáže uvoľniť moju myseľ od spomienok.Nie.Nepotrebujem ho.Nepotrebujem nikoho.
V momente som sa otočila a šla som späť do bytovky.Vrútila som sa dovnútra a sadla som si k počítaču.Každý má šancu sa s ním stretnúť.Každý.Každý má 5% sa s ním stretnúť tým som si istá.
Do vyhľadávanie som zadala slovo Bill Kaulitz a čakala som čo sa mi ukáže.Plno odkazov ktoré ani nemožno definovať.Na jeden som klikla a dozvedela som sa že majú mať turné.
„Turné.“Povedala som si.Náhle ako keby vo vne svitla obrovská nádej, ako keby som sa naplnila šťastím a tým krásnym pocitom že mám šancu.
To však po pár sekundách zmizlo.
Akú mám možnosť že sa s ním stretnem?Kúpim si lístok, pôjdem na koncert a budem dúfať že si ma všimne medzi tlačenicou miliónov mladých dievčat?
Počula som ako Linda buchla dverami a docupkala do izby.
„Ahoj.“Spokojne sa usmiala a sadla si na posteľ.V tom okamihu som pochopila že ich rande sa už asi skončilo a ja sa môžem ísť pozhovárať s Markom.
Zobrala som si vetrovku, obliekla som si ju a vyšla som bez slova z izby.
Vyšla som z vchodových dverí a poobzerala som sa vôkol seba.Bol tam.Samozrejme že tam bol.
„Ahoj Mark.“
„Vedel som že ťa tu mám čakať.“Doširoka sa usmial a kývol hlavou ako gesto že by sa chcel poprechádzať.
„Vieš…môžem ti niečo povedať?“
„Áno, čo také?“
„Vieš…možno…by som sa s ním predsalen mohla ešte raz stretnúť.“
„Vieš…možno…by som sa s ním predsalen mohla ešte raz stretnúť.“
„Hej?A ako?“
„Majú mať turné.Čo keby som šla na jeden z koncertov?“