Ležala som na posteli a rozmýšľala nad tým čo mi povedal včera Mark.Zdalo sa že ho môj problém naozaj zamestnal v rozmýšlaní.Čo si asi myslel?Čo mi asi chcel naozaj povedať?
Pamätám si ako sa hlboko zamyslel a bolo vidno ako pozerá do neznáma.
„Tak Mark?Čo si o tom myslíš?“
„Ja…Je to dobré.Musím už ísť.“Sklamane som sa na ňho pozrela.
„Fajn.Maj sa.“
Došlo mi že od neho sa asi nedozviem či mám na ten koncert ísť.Ale kto iný mi poradí?Asi len ja sama.
„Bill…“Zdvihla sm ruku pred seba a predstavovala som si že stojí nadomnou a mohol by ma za ňu chytiť.Zovrela som dlaň a cítila som svoje vlastné prsty.Boli studené a dalo by sa pvedať až zmrznuté od toho ako som držala chladnú stenu a hlavne, nebol tam Bill.
„Bill.“Zopakovala som a zovretou päsťou som udrela do steny.Toto nemá zmysel.
Tuho som zavrela oči a priala som si zabudnúť že som niekedy nejakého Billa videla, poznala…pobozkala.Náhle sa mi privodila spomienka.Krátka spomienka na neho…na mňa.
„Bill už si to konečne uvedom ty predsa nemôžeš byť slávny!“
„Prečo nie?“Pozeral sa na mňa smutnými očami ktoré vyzerali ako keby sa mali každú chvíľu rozplakať.
„Bill…“Pohladila som ho jemne po tvári a pokračovala som v tom čo som hovorila.
„Krásne spievaš ale nemáš bohvieako výnimočný hlas.Je len malá možnosť že sa vám podarí preraziť.“Rozplakal sa.Na jeho krásnej detskej tvári sa objavily potoky sĺz.
„Ale ja chcem byť slávny!Prue, ja musím byť slávny.“Objal ma a ja som ho objala tiež.Nežne som ho pohladila po vlasoch a pevnejšie som si ho privinula k sebe.Vždy bol odo mňa detskejší, choval sa citlivejšie ako ja.
„S Tomom sme sa zoznámili s dvoma kamarátmi, Georgom a Gustavom.Georg je úžasný basgitarista a Gustav hrá perfektne na bicie.Som si istý že spolu prerazíme.“Aj napriek tomu že plakal sa dokázal krásne usmiať.Jeho žiarivý úsmev ako keby prebíjal jeho, vtedy pochmúrnu, náladu.
„Bill…možno.“
„Prečo ma vôbec nepodporuješ?“Pozrel sa na mňa vyčítavým, smutným pohľadom.Vyzeral ako nejaké smutné šteniatko ktoré práve potrebuje nakŕmiť.
„Ja len nechcem aby si bol sklamaný.Je veľká možnosť že sa vám to nepodarí, len chcem aby si bol predom pripravený že toto je jedna z variant ktoré sa môžu stať.“
„Ale…ale…“Tíško sa nadýchol a objal ma tak silno že som takmer nedýchala.
Takto sme stáli v objatí celú večnosť.Boli sme ešte len deti ale ja som mala pocit že už veľmi dobre rozumieme citom napriek tomu že sme ešte nikdy nič také nezažili.
Otvorila som oči a náhle ma prepadla bolesť.Všetko to boli len spomienky, nedialo sa to, nebolo to skutočné.Som tu, mám dvadsať rokov, som dospelá a Bill je rocková hviezda známa po celom svete.Pozrela som sa na hodiny.Bolo pol piatej ráno.Pozrela som sa naokolo a pohľadom som hľadala Lindu.Vo svojej postely nebola, pri počítači tiež nie.
„Linda?“Spýtavo som povedala do prázdna.Vstala som a zažala som svetlo.Prešla som celý byt no ona nikde nebola.Dovliekla som sa k nočnému stolíku a zobrala som do ruky mobil.Vytočila som jej číslo a čakala.Zdvihla to.
„Kde preboha si?!“
„Ukľudni sa Prudence.Vyšli sme si s Markom.Ešte nejaké otázky?“Vydýchla som si.
„Fajn.Len to som chcela vedieť.Kedy sa vrátiš?“
„Neviem asi o dve hodiny som doma.Neboj Mark ma odprevadí.“
„Neviem asi o dve hodiny som doma.Neboj Mark ma odprevadí.“
„Ste ešte len deti, nemali by ste chodiť takto neskoro v noci po vonku.“
„Fajn a ty niesi moja mama aby si mi rozprávala takéto veci.“
„A ty bývaš v mojom byte.Môžeš sa kľudne vrátiť domov kde ti nedovolia vystrčiť päty z izby.“
Linda si ironicky vzdychla a položila.Hodila som mobil na posteľ a pozrela som z okna.Sneh vyzeral stále ako čerstvý a krásne sa ligotal.V tom ma niečo napadlo.Linda tu nieje.Som tu sama.
Sadla som si za počítač a do vyhľadávania som zase napísala Bill Kaulitz.Tentokrát som však vyhľadávala obrázky.V okamihu ako som uvidela jeho tvár mi vyhŕkli z očí slzy.Nikdy som si netrúfla kúpiť si nejaký časopis kde je on či pozreť sa na jeho tvár.Bála som sa že to bude príliš bolieť.A mala som pravdu.Od plaču som ticho dychčala a snažila som sa zotrieť slzy ktoré akoby tiekli prúdom.Bola tam jeho súmerná, krásna tvár.Jeho oči akoby sa na mňa dívali a hovorili „Poď sem, neublížim ti.“.
Držala som sa pevne za hruď, cítila som sa akoby som sa mala každú chvíľu rozpadnúť na milióny malých kúskov.
Keby som ho tak nikdy nespoznala.Nikdy nevidela jeho tvár a nikdy nezapočula jeho meno.
Keby tak neexistoval…