Započula som cinkanie kľúčov a usúdila som že to sa asi Linda vracia domov.Rýchlo som zrušila stránku s jeho fotkou a utrela si slzy.Aby to nevyzeralo podozrivo rýchlosťou blesku som sa hodila na posteľ a hlavu som si zaborila do vankúša aby gto vyzeralo že spím.
„Prue som doma!“
„Ahoj.“Povedala som naoko rozospatým hlasom.
„Prepáč nechcela som ťa zobudiť.“
„To nič.“Pretočila som sa na druhú stranu, k stene a modlila som sa aby mi nebolo vidno do tváre.
Neviem čo sa stalo ale myslím že som zaspala.Zase sa mi sníval nejaký divný sen ktorý ma nútil aby som si o ňom myslela že je to skutočnosť.
Zobudila som sa asi o deviatej ráno a rozospato som si pretrela oči.Zdvihla som sa z postele a pozrela som sa na seba do zrkadla.Skúšala som si upraviť vlasy ale nešlo mi to nijako úžasne keďže moje vlasy sú stále rovné a splyhnuté.Ofinu som si sponkou zapla nad hlavu a konečne som sa prezliekla do čistého oblečenia.Vyšla som z bytu a poobzerala sa naokolo.
Želala som si aby tu bol Mark.Aby ma upokojil a aby som bola zase na chvíľu šťastná.No nikde som ho nevidela.
Smutne som sa vliekla k lavičke a pozerala som do zeme.Pokúsila som si sadnúť ale ľad ktorý bol podo mnou tomu zabránil.Pošmykla som sa a udrela som si chrbát o tú drevenú vec nadomnnou.Sedela som na zemi a ťažko odkašliavala.Keď bolesť aspoň trochu prestala zdvihla som sa a pkúsila som si znova sadnúť.Tentokrát to našťastie išlo.Zdvihla som hlavu a všimla som si postavu kráčajúcu naproti mne.
„Mark!“Doširoka som sa usmiala a pocítila som náhly príval šťastia.
„Ahoj Prudence.Kde je Linda?“Keď vyslovil meno mojej sestry pocítila som miernu bolesť.Neprišiel na to aby sa somnou pozhováral.Prišiel za mojou sestrou.
„Je…je hore.“
„Fajn.Hej čo je ti?Vyzeráš akosi zkleslo.“
„Nič len som sa s tebou chcela porozprávať.“
„Aha.Veď to môžme, Linda počká.“Zasmial sa a zdalo sa mi že sa tváril dospelejšie ako normálne.
Pohol sa a šiel si ku mne sadnúť.
„Dávaj pozor je tam ľad.“Poslúchol moju radu a pomaličky a opatrne si sadol vedľa mňa.
„Prudence?“
„Áno?“
„Ty si s tým Billom fakt…chodila?“
„Áno preboha!Koľko krát ti to mám ešte opakovať?“
„Prepáč ja len…ako je to možné?“
„Chodil na tú istú školu kam ja a…to je jedno.To ťa nemusí zaumať.Proste…sa to nejako zbehlo a…“Prestala som hovoriť.Mala som pocit že to nemá zmysel.
„Chodil na tú istú školu kam ja a…to je jedno.To ťa nemusí zaumať.Proste…sa to nejako zbehlo a…“Prestala som hovoriť.Mala som pocit že to nemá zmysel.
„Prue nebuď smutná.“Pohladil ma po chrbte.Bolo to príjemné a páčilo sa mi to.Mala som pocit že naozaj nechce aby som mala zlú náladu.
„Nechceš sa ísť zaguľovať?“Zasmiala som sa keď to vyslovil.
„Prečo nie.“Opatrne som vstala a vybehla som na lúku oproti.Mohla by nás odtiaľto vidieť ale to mi v tej chvíli bolo ukradnuté.Chcela som len zabudnúť.Zabudnúť na svôj život.
Mark vybehol hneď zamnou a začal si robiť v rukách snehovú guľu a následne ju do mňa hodil.
„Tak počkaj toto nie!“Zasmiala som sa a tiež som si začala jednu robiť.Sneh bol studený ale nevadilo mi to.Pocit že ma má niekto rád ma hrial pri srdci a to teplo prebilo ten mrazivý chlad snehu.
Surovo som tú guču snehu hodila do Marka a ten sa začal smiať ešte viac než ja.Náhle sme začali robiť jednu guľu za druhou a hádzať ich do seba.
„A teraz sa teš, dostaneš takú že sa nezobudíš!“Povedala som naoko výstražným tónom a aj napriek tomu som sa smiala.Spravila som ozaj veľkú guľu a chystala som sa ju do Marka hodiť.
Rozbehla som sa a čo najsilnejšie som ju hodila.Bohužial sneh sa šmýkal a pošmykla som sa na ňom aj ja.Hneď ako som snehovú guľu hodila som zacítila ten zvláštny pocit keď vás priťahuje gravitácia k zemi.Ani nie polmetra odo mňa stál Mark ktorý sa pokúšal ma zachytiť.Spadla som rovno na neho.Chvíľu sme sa na seba len tak pozerali a nikto si nedovolil vysloviť čo i len slovko a preraziť to obrovské ticho.