Rada by som vám predstavila krátku poviedku ktorú som písala asi pred polrokom.
Pôvodne to malo byť pokračovanie na jednu z mojich poviedok, avšak páči sa mi len táto jediná časť.Preto ju uvídzam ako jednodielnu poviedku, ktorá nieje tak ťažko pochopiteľná aj keď ste predošlé nečítali.
Kričia.Všetci kričia.Kričia na mňa.
Kričia, reaugujú na každý môj pohyb.Napĺňajú ma energiou ktorú im rozdávam naspäť.
Vyšiel som na pódium.Usmial som sa a oni kričali o to silnejšie.Začal som spievať pieseň ktorá mi vždy pripomenula to predtým.To ako som bol normálnou bytosťou ako som sa prechádzal po vyhriatom chodníku a pripadal som si tak voľný.
Dostal som sa tam kam som vždy chcel.Ale za akú cenu…
Zaspieval som prvú pesničku.Privítal som ich a napil som sa vody.Fľašu som hodil do publika a mal som pocit že jedno dievča tam udreli.Udreli ho preto lebo malo moju fľašu.Tak to chodí.
Odspieval som polovicu.Mali sme prestávku.
„Dnes si bol fakt skvelý.“Usmialo sa na mňa nejaké dievča zo štábu.
„Vďaka.“Kývnem na ňu.Skvelý nieje kompliment.
Na chvíľu som si sadol aj keď som vedel že v tomto momente sa mám čo najrýchlejšie prezliekať a pripravovať na show.Ide o sekundy.
Hlavou sa mi prehnala spomienka.Na tie tmavohnedé vlasy, vysokú postavu a zúfalý výraz.
Pamätám si ako som vyslovil jej meno.Nie nevyslovil som ho.Zašepkal som ho.Bolo to zároveň vydýchnutie od prekvapenia.
Nemyslel som si že ju ešte niekedy uvidím.Nemyslel som na ňu.Zabudol som na to aké to bolo.Aké to bolo niekoho milovať viac než svoju kariéru.Bol som ešte dieťa…
Zabudol som.Zabudol som na ten život predtým.Zabudol som aké to je každý deň prísť zo školy, pozdraviť mamu a snívať o sláve a peniazoch.
Možno že som chcel zabudnúť.Možno som sa chcel naplno ponoriť do tohto života a to že som ju zahliadol bolo vykríknutie osudu.Osud na mňa kričal nech sa spamätám, nech si spomeniem.
Bol čas vyjsť na scénu.Prečo sa cítim tak zvláštne?Akoby bolo všetko len jedna veľká ilúzia.Akoby som sa snažil svoju osamelosť zakryť tou láskou ku kariére, tým ako veľmi sa snažím byť milovaný.Byť milovaný toľkými ľuďmi a zároveň nikým.
Ako sa môžem cítiť osamelý keď som obklopený tak obrovským davom?Nieje to odo mňa sebecké?
Pri týchto myšlienkach som dospieval pieseň s názvom Zoom Into Me a začal som spievať ďalšiu skladbu.
Práve v tomto momente sa na mňa pozerá toľko párov očí.Ak by si niekto v tejto chvíly požičal moje oči pochopil by ako sa cítim.Miesto davu by videl prázdne sedadlá.Videl by obrovskú schátralú halu a mňa stojaceho na pódiu ako prosím o pozornosť.Nie o takú.
Prosím o lásku.
Prosím pozerajte sa na mňa.Prosím kričte moje meno.Prosím zbožňujte ma, prosím povedzte mi všetky komplimenty aké vám napadnú.Prosím nech nemám pocit úzkosti ktorý ma zvnútra ničí.
Zaspieval som poslednú pieseň a rozlúčil som sa.Letmo som sa zahladel do tváre niektorých dievčat pod pódiom.Plakali.
Prečo plačú?Prečo vždy plačú?Nemajú snáď voľnosť a možnosť niekoho milovať?
Zamyslel som sa.Stojí mi to za to?Stojí mi toto všetko za to?
Áno stojí.Teraz žijem.Možno sa cítim prázdny ale žijem.A toto je náplň mňa samotného bez ktorej by som sa cítil ešte prázdnejší.Ako telo bez duše.
Poklonil som sa a odišiel som z pódia.Zhlboka som sa nadýchol a usmial som sa na brata.Podišiel ku mne a objal ma.
„Čo sa deje?“Opýtal sa ma.Vedel som že aj keď mu budem klamať všimne si to no napriek tomu bude predstierať že mi uveril len aby som mal lepší pocit.Nechcel som o tom rozprávať.Nechcel som pretože som vedel že tým pádom by som si musel priznať že to čo cítim je pravdivé a že mi obdiv od toľko ľudí nestačí.Nemôžem.
„Nič.“Vydýchol som.
Pozrel sa chápavým pohľadom do mojich očí a potľapkal ma po chrbte.Pohľad som mu opätoval a šiel som sa prezliecť.
Prečo sa zrazu cítim tak zvláštne?A prečo tam vlastne prišla?Pamätala si na mňa ešte?
Niekto raz povedal že na prvé lásky sa nikdy nezabúda.
Tak prečo som ja zabudol?