Jar of hearts (2.časť)

Zadívala som sa na zapadajúce slnko a z očí mi stále tieklo množstvo horkých sĺz.
Pozrela som sa vedľa seba, videla som tam iniciáli vytesané rovno do kamennej skali.
Do pekla.
Tuho som zatvorila oči.Odrazu som videla len množstvo nezmyselných obrazcov, rôznych farieb.
Mala som pocit že som sa ocitla na mieste kde nejestvuje čas ani priestor.Čosi ako meditácia, bolo to zvláštne a také príjemné.Cítila som absolútny pokoj a mala som pocit že sa vznášam.
V tom som zacítila jemný dotyk na pravom pleci.Zhýkla som od prekvapenia a prudko som sa obzrela za seba.
Stál tam malý, trochu nedbalo vyzerajúci starček.Na tvári mal veľa vrások pripomínal mi takého toho dobráckeho psa čo vždy smiešne chrčí.
„Čo tu robíš dievčina?“Opýtal sa slabým hlasom.
„Utekám od sveta.“Poznamenala som sucho.
„Nemám pocit že by si utekala.“Uchechtol sa a odhalil miernu, malú jamku v ľavom líci.
„Pretože utekám len naoko.V skutočnosti utiecť neviem.“Usmiala som sa na neho.Nenútene.
„Môžem si prisadnúť?“
„Isteže.“Prišlo mi to zvláštne prirodzené.Nikdy som nebola komunikatívna osoba, neviem sa s niekým len tak dať do reči.Avšak tento starček mal v sebe čosi čo vo mne vyvolávalo uvoľnenie a pocit že je skutočne neškodný.
„Prečo si tu sama?Nemala by si sa niekde potulovať s priateľmi alebo so svojím mládencom?“
„Samej je mi najlepšie.“Zaklamala som.
„Mne je tiež samému dobre.Vlastne nemám inú možnosť.“Po prvý raz som dostala odvahu a zadívala som sa mu do očí.Videla som v nich smútok a akési zmierenie.Mala som z neho zvláštny pocit.

Zrazu nastalo ticho a ja som sa bála čokoľvek povedať.Chcela som sa s ním rozprávať pretože z neho vyžarovalo neuveriteľné pochopenie, človek mal pocit že mu môže povedať čokoľvek.Aj keď som ho spoznala pred pár minútami.
Sadol si pohodlnejšie a oddane sa díval na trblietajúce sa more.
„Láska je zvláštne kapitola.“Vydýchol.
„Ako to môžete vedieť?“ Až keď som otázku vyslovila som si uvedomila ako hlúpo mohla vyznieť.Má predsa za sebou takmer celý život, aspoň tak vyzerá, a určite už má za sebou aj veľké možnostvo lások, zlomených sŕdc a krátkych afériek.
S povzdychom sa krátko zasmial.Nebol to výsmešný smiech, skôr znel veľmi chápavo.
„Je to tá najkrehkejšia vec na svete, ver mi dievča.Až ju raz stratíš, už ju nenájdeš.Nikdy nie na tom istom mieste.“
Nahrnuli sa mi slzy do očí.
„Ale, ale slečna.Predsa nemáš zlomené srdce.“
Prehltla som a trpko som prikývla.Usmial sa.
„Vyzeráš veľmi osamelo.“
„Aj som.“Pošepkala som.
„Osamelosť je veľmi zvláštny pocit nemám pravdu?Niekedy máme pocit že je to to čo najviac potrebujeme.Inokedy máme pocit že nám pomaličky, po tých najmenších krôčkoch, bolestivo berie z duše po kúskoch.Až nám ju nevezme úplne.“
„Čo tým myslíte?“

„Že akonáhle ťa samota ovládne celou bytosťou, bude trvať dlho kým si od nej odvykneš a naučíš sa žiť bez nej.“
„Neviem či vám rozumiem.“
„Ja mám pocit že áno.“
Áno, rozumela som.Iste že áno.Ale jeho múdre slová vo mne vyvolávali bolesť a zároveň som mala pocit že ma pozná akoby sme sa stretli už pred rokmi.Mala som v sebe z jeho slov zmätok.
„Tak čo sa ti stalo dievčatko?“
Zhlaboka som sa nadýchla a potom veľmi precízne a zdĺhavo som všetok vzduch vydýchla von zo svojho tela.
„Mala som sny a…“
Zamlčala som sa.Prečo mu to budem hovoriť?Prečo by mal o moje rozprávanie záujem?Aj keď som mala pocit že ho to skutočne zaujíma.Že skutočne chce vedieť môj príbeh.

Zadíval sa s očakávaním v očiach na mňa.
„…a ciele.Chcela som dosiahnuť najvyššiu úroveň v tom v čom som bola najlepšia.Lenže potom sa všetko zvrtlo.“
„Akým spôsobom?“