Dívala som sa na jeho zasnené hnedé oči.Nebola to typická hnedá, boli tmavé, možno až čierne.Človek mal pocit že sa v nich skrýva to najzahalenejšie tajomstvo.To ktoré zostane navždy ukryté, to ktoré každý tak veľmi túži poznať.
Jeho prsty boli červenkasté od chladného vánku ktorý sme obaja cítili v kostiach.
Stál opretý o hrdzavé zábradlie balkóna a vyzeral tak ako vždy.Prekrásne.
Osamelo.
Stála som tam, v tej jeho veľkej sivej bunde a dlhé rukávy mi zakrývali dlane takmer až po končeky prstov.Dívala som sa na neho, očarene, akoby som videla anjela či inú rozprávkovú bytosť.
Stála som tam, v tej jeho veľkej sivej bunde a dlhé rukávy mi zakrývali dlane takmer až po končeky prstov.Dívala som sa na neho, očarene, akoby som videla anjela či inú rozprávkovú bytosť.
Želala som si prerušiť to ticho ktoré nám obom znepríjemňovalo túto veľmi intímnu chvíľu.
Boli sme tam len my dvaja, obláčiky dymu vychádzajúce z našich úst a balkón s tým príšerne hrdzavým zábradlím.
Tuho som premýšľala nad nejakou otázkou ktorú by som mohla vysloviť, ktorou by som mohla začať aspoň nejakú konverzáciu a preraziť tú rozpačitú scénku.Nakoniec som nič vravieť nemusela.
„Isabell?“ozval sa jeho hlboký hlas.Zľahka potiahol z cigarety a ešte vždy mal pohľad upretý do neurčita.
„Áno?“Zodvihla som hlavu upierajúcu pohľad do zeme.
„Prečo to robíš?“
„Robím čo?“spýtavo som sa pozrela.
„Prečo skrývaš to čo je v tebe najpodstatnejšie?Je to akoby si mala na tvári neustále hrubú masku cez ktorú sa nik nedostane.“
„Robím čo?“spýtavo som sa pozrela.
„Prečo skrývaš to čo je v tebe najpodstatnejšie?Je to akoby si mala na tvári neustále hrubú masku cez ktorú sa nik nedostane.“
Zostala som nehybne stáť s ústami otvorenými dokorán.Pripadala som si ako nahá, ako keby ma niekto vyzliekol a rozobral na malé kúsky.Ešte k tomu niekto ako on.Niekto od koho nikdy neviete čo máte čakať.Pretože je neustále zahĺbený vo svojich vlastných ponurých myšlienkach a zároveň neustále na pozore.
Že sa to pýtaš práve ty, pomyslela som si.
Že sa to pýtaš práve ty, pomyslela som si.
Veľmi pokojne zodvihol ruky zo zábradlia a otočil hlavu smerom ku mne.Práve teraz si ma tie šialene nádherné oči skenovali od hlavy po päty.Možno som si to len nahovárala, možno to tak skutočne bolo.Avšak mala som pocit že som v kútikoch jeho jemných pier uvidela malý náznak úsmevu.
Zhlboka som sa nadýchla.
„Ja…ja predsa nič neskrývam.“začervenala som sa a hlavou mi preleteli spomienky na všetky tie noci predtým.Na každú vlastne úplne zbytočnú slzu, na každú jazvu na mojom pochabom tele.
Pristúpil trochu bližšie, ale stále nie tak blízko aby narušil môj osobný priestor.
Zbežne som si predstavila ako ma pohladí po líci a povie že vie ako sa cítim.Predstavila som si ako ma objíma a šepká mi do ucha že stojí pri mne.Jeho dlhé prsty ako hladia môj chrbát, ešte vždy oblečený v jeho sivej bunde, jeho horúci dych v mojich vlasoch a moja tvár, opretá o jeho hruď ktorá sa rytmicky dvíha pod tlkotom jeho srdca.
Predstavila som si to tak živo že sa mi z úst vydral jemný, priškrtený vzdych.
Bola to však len hlúpa imitácia skutočnosti, zobrazená v mojej trúfalej predstavivosti.
Zodvihla som hlavu a uvedomila som si ako spýtavo sa na mňa díva.Možno ten vzdych predsa len nebol až taký jemný.
Odkašlala som si a potiahla som si z cigarety.Takmer som zabudla že ju ešte stále držím medzi prstami.Sedí vec, veľa jej už nezostalo.
„Bola by si krásna ak by si sa toľko nemaľovala.“poznamenal.
Ignorovala som jeho prostoduchý výrok ktorý napriek tomu že nebol mienený zle, vyznel celkom urážajúco.
„Bol by si krásny keby si nebol taký uzavretý.“ Dobre som vedela že klamem.On bol krásny vždy, v každej situácii a na každom mieste.
„Odchádzam.“zahasil cigaretu.Zľakla som sa, či sa ho moja ľahkovážna veta mierená na jeho osobu nedotkla.
„Počkaj, už len dva šľuky.“hodila som očkom po cigarete.
„Nie, nie teraz.“
„Tak?“
„Zajtra.Odchádzam na mesiac preč.“
Cítila som ako mi stislo srdce a žalúdok sa mi zovrel.Sme predsa len kamaráti.Prečo to tak prežívam?Výdávam ho predsa len na pár chvíľ denne, keď sa vracia zo školy.Pár krát sme spolu boli aj dlhšie, ako napríklad teraz.Tu, na balkóne nášho spoločného priateľa Lesleyho.Ale to predsa nič neznamená.Ani to že mi hovorí že ma má veľmi rád.Ani to že mi každú noc zavolá a popraje mi dobrú noc.