„Aha.A kam?“snažila som sa znieť ľahostajne.Nič sa predsa nedeje, len ho mesiac neuvidím a dovtedy na mňa možno zabudne.
Čo pre neho môže znamenať ktosi tak nahraditeľný ako som ja?
Čo pre neho môže znamenať ktosi tak nahraditeľný ako som ja?
Napriek tomu že som chcela vyzerať čo najpokojnejšie, nervózne som sa pohrávala s pramienkami svojich hrdzavých vlasov.Nie tak hrdzavých ako bolo to staré zábradlie, vyzerali o dosť svetlejšie.Ale aj tak som o nich často vravela že sú hrdzavej farby.
„Ku kamarátovi.Veď to je jedno.“
Prepadol ma obrovský strach.Nie preto, že ho neuvidím niekoľko týždňov.Toho som sa neobávala, skôr som pociťovala úzkosť.Prepadol ma obrovský strach pretože som mala pocit že ak okamžite niečo nepodniknem, zabudne na mňa.
Fajn, preháňam, snáď by na niekoho nezabudol.On predsa nieje taký, je tak?
Bála som sa že jeho city ochladnú.Bola som rada aspoň tej troške priateľskej lásky ktorú mi občas venoval.Oči mi žiarili vždy keď ma objal na pozdrav.Myslím, nie takým tým jemným objatím ako sa objímajú priatelia.Mala som pocit že ma objíma vrúcnejšie odkedy mu občas dávam najavo svoju náklonnosť.
Pozrela som sa mu do tváre.Díval sa na mňa!Díval sa na mňa tým zvláštne skúmavým pohľadom, akoby čosi očakával.
Vedela som že teraz by som to mohla urobiť.Že by to nevadilo, že by možno bol rád, že možno práve na toto čaká.
Pobozkaj ho!
No tak už ho pobozkaj!
Nadýchni sa a…
„Budeš mi chýbať.“povedala som tlmene.
„Ty mne tiež.“odvetil.Takým, veľmi nezúčastneným tónom.Akoby to bola úplne automatická odpoveď.