Pán Morris

Pán Morris bol spokojný muž.

Každé ráno vstal v rovnakom čase a pripravil si svoje obľúbené raňajky.V tichosti si ich vychutnal kým jeho manželka ešte spala a taktiež v tichosti opustil svoj veľký dom s udržiavanou záhradou.
Nasadol na sedadlo vodiča svojho lesklého auta ktoré vždy vyzeralo ako nové napriek tomu že už malo pár rokov za sebou.Odviezol sa do práce kde každý deň pracoval vo svojej malej kancelárii.Vedel že nemá právosa sťažovať no i tak vždy keď bral do rúk ďalší zo stoviek formulárov a zmlúv mal zvláštny pocit.Tam, presne tam, na hrudi.Tlak ktorý sa síce časom naučil znášať no nikdy ho neprestal ignorovať.Bol tam, bol tam deň čo deň, mesiac čo mesiac, rok čo rok.

Ak nejaký pocit cítime pričasto, začneme mať pocit že je prirodzený.Hlúpo si nahovárame že k nám ten pocit patrí, nehľadáme jeho príčinu, namiesto toho sa snažíme s pocitom zžiť.Časom nám dokonca dodáva istotu že je všetko v poriadku.
Cítim sa nepríjemne?Má to tak byť.Cítim sa tak predsa stále.Takže sa nieje čoho báť pretože je to príjemne všedné.
V ten deň však pán Morris narazil na zvláštnu zmenu v jeho každodennej rutine.Bol to rozvážny muž a problémy vždy riešil s nadhľadom.

Avšak dnes, sa malo všetko zmeniť.Možno si to mal uvedomiť hneď ráno keď mal pocit že je jeho každodenná praženica pripálená.Možno si to mal všimnúť hneď keď ráno nevedel nájsť svoju obľúbenú kravatu ktorá bola inokedy vždy na svojom mieste.Možno…
Nemal čas premýšľať.Mal ešte veľa nedokončenej práce.
Keď jeho rukami prešiel ďalší čerstvo vytlačený formulár jeho oči skĺzli pohľadom na malú drevenú poličku položenú na okraji stola.Mala krásne lesklé zásuvky a drevár ktorý ju vyrobil musel mať naozaj zlaté ruky.Pán Morris ten hlúpy kus nábytku už toľké roky vnímal len ako…hlúpy kus nábytku.
Avšak dnes si spomenul, po toľkých rokoch na deň keď sa v tejto kancelárii ocitol po prvý raz.Bol šťastný pretože napriek tomu že bol taký mladý sa ocitol vo výborne platenej pozícii.Spomenul si ako s úsmevom hladkal prstami čierny stôl, ako ukladal knihy medzi veľké police a ako si okolo seba ukladal fotky ktoré pre neho boli dôležité.

Počkať.Fotky?
Aké fotky?
Kde teraz sú?
Pán Morris sa cítil zmätene.Otvoril prvú zásuvku a v nej našiel rôzne listy od priateľov.Ruky sa mu triasli pretože bol rozrušený.Hneď v druhej zásuvke našiel zarámovanú fotografiu ženy s tým najkrajším úsmevom aký by si človek dokázal predstaviť.Zelenkavé oči mala privreté a vyžarovala z nich hrejivá harmónia a láska.

Bola to žena o ktorej by si každý pomyslel že má silu zmeniť všetko.Že má silu zasypať všetkých šťastím, že má silu skutočne žiť.

Zrazu pán Morris zacítil jej teplý dych na svojej pokožke, ešte vtedy pevnej a živej.Zacítil jej silnú kvetinovú vôňu, jej krehké ruky.

„Čo to znamená skutočne žiť?“

„Existovať.“

„Prečo len existovať?Prečo nie cítiť, prečo nie plakať, prečo nie sa smiať?Prečo sa toľko bránime silným emóciam?“šepkala mu do ucha v tú noc.Bola to ich posledná.
Pán Morris zahodil fotografiu do smetného koša a išiel domov.O chvíľu mala byť večera.
Ako každý deň, presne v tom istom čase, sedel pri stole a večeral jedlo ktoré pripravila jeho manželka.Ako každý deň by s ňou mal debatovať o tom koľko vyžehlených košiel dnes musela vyžehliť a o tom ako ťažko dnes zohnať v supermarkete slnečnicové semiačka.Ale dnes, dnes bol iný deň.
Nevnímal čo jeho žena hovorí, prvý raz po toľkých rokoch sa cítil byť zneužitý.Mal pocit že to čo v sebe toľké roky dusil prvý raz vyšlo na povrch.
Prečo utiekol?Prečo sa rozhodol žiť monotónne, prečo už roky prežíval?
Prečo len existoval?
Pretože sa bál.V tú poslednú noc odišiel.Chcel mať istotu, chcel mať pevnú pôdu pod nohami, chcel vedieť čo ho na druhý deň čaká.Vybral si existenciu, vybral si krok a nie beh, vybral si kamennú tvár miesto sĺz a smiechu.
V ten deň bola v televízii zasa jedna z tých hlúpych umelkýň ktorá trepoce do mikrofónu naučené filozofie a pritom ona sama je najhlúpejšia žena pod slnkom.Aspoň tak to vravela jeho žena.
V ten deň si uvedomil že tá hlúpa umelkyňa je ženou ktorá mu ponúkla život a on odmietol.
V ten deň si uvedomil že všetky tie roky boli len paródiou na starnutie.

V ten deň si uvedomil že nieje šťastný.A že bol natoľko slepý že si to nešťastie ani nevšimol.Tlak v hrudi však cítil vždy.
A v tú noc, presne v tú noc keď si jeho manželka čítala pri zapnutej televízii, sa muž ktorý pre ňu nebol ničím iným než samozrejmosťou pomaly vykradol z vlastného domu.Z vlastného, z vlastnej vôle zvoleného väzenia.
Nasledujúce ráno ho v práci zháňalo mnoho ľudí.Nasledujúci týždeň taktiež.A týždeň prerástol v mesiac a ten v rok.
Pán Morris zmizol.
Pretože si po toľkých rokoch uvedomil že bol veľmi spokojný muž.