Zvrátená mládež.
Večery plné alkoholu, drog a úniku.Úniku od reality, od zodpovednosti, od všetkých tých maličkostí ktoré sú tak veľmi dôležité.Sú nešťastní, sú spoločenskí, sú to oni.Generácia ktorá ovládne svet.
Sedím na zaprášenej podlahe, ruka v ruke s lacným vínom a počúvam ten zúfalý krik.
Skrývam svoje slzy za dymovou clonou a premýšľam o zmysle života.Aké poetické.
Sny pošliapané posmeškom, skrývajú sa za každým prehreškom ktorý robíme zas a znova.
Vidím ich ako prechádzajú okolo mňa, duchovia s červenými očami a ja, ruky zopnuté, sa modlím za ich šťastie, za ich svetlo.Keď vidia, pochopia.Nasleduje hlasný smiech.
Všetci vieme že raz príde deň kedy zomrieme, všetci vieme že raz príde deň kedy budú naše hriechy zúčtované ale dnes, dnes večer v túto chladnú noc to nebude.
Sme takí mladí a takí stratení.
Neboli však takí všetci?
Položím si pod zadok malú stoličku, bolia ma kosti.Apaticky počúvam spŕšku urážok, možno mienených na mňa a možno nie.Pozriem sa na statného blondiaka nadomnou a po lícach mi stekajú horúce slzy.
Viem že potrebuješ pozornosť, ja viem.
Viem že potrebuješ pozornosť, ja viem.
Ako ti však mám pomôcť keď pomocnú ruku odmietaš prijať?
Ubieha hodina za hodinou, čas sa vlečie.Želám si stať sa škvrnou na podlahe ktorá sa každému prilepí na topánky.
Kam sa podela tá sladká sloboda?
Prečo už nechutí tak delikátne?
Prečo chutí číro-čírym zúfalstvom?
Zaspávam v špinavej posteli a ťažké topánky mi ťahajú nohy k zemi.
Čo sa to deje?