Láska spája, to vieme predsa všetci.
Ale čo ak niekedy dokáže spojiť hnev?Čo ak je kľúčom práve tá šialene bezvýsledná melanchólia a prázdnota v našich doráňaných srdciach?
Tak ako jeho temná duša bola dôvodom toho širokého úsmevu plného trpkého zmierenia, bola jej úloha otvoriť tie unavené oči ešte dôležitejšia.
Povedz mi, drahý Osud, čo môže byť naplňujúcejšie než chladné jesenné noci a mesto ktoré sa pomali ukladá ku skorému spánku?Kde môže vyniknúť úprimný smiech viac než v tom šialenom tichu temných asfaltových ciest zahalených do tmy?
Tak ako bola absurdita chladného šťastia takmer hmatateľná, bola aj banalita jej lásky umeleckej čistej duše a jeho čierneho krvácajúceho srdca.
Povedz mi, drahý Osud, ako sa ti odvďačím?Čím som si vyslúžila túto jedinečnú šancu, že práve ja, obyčajné dieťa som dostala možnosť ukázať mu cestu?
Myšlienky ktoré jej prechádzali hlavou však neboli ani prinajmenšom dôležité pretože ich sama nevnímala.Prečo by aj mala?Je mladá, je voľná, je milujúca a oči má otvorené dokorán.Prosila o odpustenie všetkých jeho hriechov, o to aby mal na tvári neustále svoj prekrásny odzbrojujúci úsmev a to aby bol konečne taký aký sa narodil-slobodný.
Červené auto išlo stále rýchlejšie až kým nedorazili na miesto ktoré bolo dosť ďaleko na to aby nič nebolo také dôležité aby si tým museli zaťažovať svoje nevyspelé mysle.
Miesto ktoré bolo dosť vysoko na to aby si uvedomili akí sú malí, akí sú nepodstatní.Sú len skrutkami v stroji Života, sú tí čo neznamenajú nič a pritom tak veľmi veľa.Sú tu, sú živí a sú budúcnosť.Bolo to miesto kde si mohli uvedomiť že majú moc zmeniť svet.
„Pre toto sme mladí.“pomyslela si ona, tá čo cíti lásku takú silnú až to sama neznesie ďalej niesť na svojich útlych ramenách.Musí sa o ňu podeliť, jednoducho musí!Rozdať ju, do poslednej kvapky.
Sú príliš mladí na to aby na sebe niesli bremeno zlomených sŕdc a ďalších bežných ľudských sklamaní.Ako sa dívali na malé svetielkujúce domy a domčeky, na obrovské vysvietené budovy, na prázdne aj menej prázdne cesty boli raz v úplnej tichosti a inokedy bol ich rozhovor taký živý že by snáď mohol nadobudnúť nohy a sám si utekať po svete akoby bol jedným z nás.
Bol čas vrátiť sa, nikto nemôže zostať v raji pridlho, môže si však z neho trocha vziať so sebou.Tak ako oni dvaja.
Ako išli temnou uličkou si ona, tá priemerne neobyčajná, obzerala ten zvláštny zjav vedľa nej akoby ho videla úplne po prvý raz.Nie preto že by ju prekvapoval, ale preto že ho prvý raz videla inak.Zdalo sa jej, že prvý raz vidí v tých zamyslených očiach harmóniu.V kútikoch pier sa mu pohrával nepatrný avšak nežný úsmev a celá scenéria by bola snáď takmer filmová ak by nebolo na tmavej oblohe toľko ťažkých oblakov.
Musela sa zasmiať.Kto potrebuje hviezdy?Kto potrebuje všetky tie gýčové romantické hlúposti keď skutočnú lásku má rovno pred nosom?
Jazdili po rovných aj nerovných cestách, po kľukatých aj priamych, rovnako spletitých ako sú všetky tie naše komické životy.Jazdili až kým sa neprestali smiať, jazdili až kým nezačali cítiť, jazdili až kým im neprestali búšiť srdcia takým veľkým nadšením.
Jazdili až kým nepochopili.
Povedz mi, drahý Osud, čo vlastne chcem?
Počkať, vlastne nemusíš, ja to už viem.
Ďakujem.