Čakala som na ňu a pritom som sa zapúčavala do tichého spievania jej mamy.Pospevovala si nejakú starú pesničku skupiny mne úplne neznámej a bolo ju sem počuť až s kuchyne.Jej syn miky si začal spievať s ňou zdalo sa že tú pesničku majú naozaj radi.Bola mi príjemná takáto rodinná idylka ktorú som ja nikdy nezažila.Niekedy sme išli s rodinou na opekačku ale aj to sme boli so sestrou úplne samé.
Bolo mi to jedno.Vždy som myslela na iné veci a to čo sa dialo ma nezaujmalo.
Počula som buchnutie dverí.Yetty si rýchlo vyzliekala bundu a nemotorne vtrhla do obývačky.Vytiahla peňaženku a výťazoslávne mi ňou pred očami zamávala.
„Peňaženka?Ty mi kúpila peňaženku?“Nechápavo som sa jej pozerala do očí.Zasmiala sa.
„Ups.Nie.Pozri.“Otočila peňaženku na druhú stranu.Vnútri bol zasunutý lístok.Lístok na Tokio Hotel…
„Preboha to nemyslíš vážne!“
„Prečo nie?“Stále sa veselo usmievala.
„Pretože…ja už lístok mám a mojou vinou som o ňho prišla a toto si nezaslúžim.“Mierne som sa začervenala.
„Musím ti za ňho vrátiť peniaze.Koľko stál?“Poobzerala som sa naokolo a hľadala som pohľadom svôj batoh.Myslím že zostal na chodbe.Vstala som a chystala som sa ísť si z neho vytiahnuť jednu zo svojich troch peňaženiek.
„Nie nič mi nevracaj!“Chytila ma za ruku aby ma zastavila.
„Ja peniaze nepotrebujem veď vidíš že ich mám dosť.“Zasmiala sa.A mala pravdu.Všade naokolo bolo vidieť luxusné a drahé veci.Ako vystrihnuté z nejakého katalógu.
„Nemôžem si ten lístok vziať.Naozaj, naozaj si ho nezaslúžim.“
„Zaslúžiš.Tak veľmi sa trápiš že potrebuješ aby si na ten koncert išla.“Usmiala sa a vytiahla lístok z peňaženky.Natiahla ruku a strčila mi ho rovno pred oči.
„Ako to že si ku mne taká milá?Spôsobujem ti len starosti.“
„Pretože proste som.“Zasmiala sa.“A teraz si ten lístok už zober než si to rozmyslím.“
Poslúchla som a s priam božskou opatrnosťou som lístok zobrala do ruky.Vyzeralo to ako v nejakom spomalenom filme.Pomaličky som si ho obzerala.
„Prue veríš na osud?“
„Neverím.“Opatrne som položila lístok na stôl.
„Ja áno.“
„Osud je len vymyslená vec.Je vymyslený preto aby uľahčoval ľuďom život.Keď sa ti niečo nepodarí zvalíš to na osud.“Slová sa zo mňa sypali no napriek tomu som hovorila zrozumiteľne.
„To nieje pravda Prudence!Som si istá že tvôj osud sa spečatí len čo sa narodíš.Potom už záleží na tom ako sa človek rozhoduje.“
„Ako to myslíš?“
„Dám ti príklad dobre?Napríklad keď sa narodíš tak je ti súdené s niekým byť.Ale on sa rozhodne inak takže možno s ním nakoniec nebudeš.Rozumieš tomu?“Cítila som sa ako keby mi do hlavy udrel blesk.Nie ona nemá pravdu.Osud neexistuje.
Bill.Bola som s ním šťastná.Možno až priveľmi.Ale on sa rozhodol inak.Rozhodol sa odísť.Cítila som sa ako keby somnou rozprával nejaký môj vnútorný hlas.
„Tak rozumieš tomu Prue?“Zatriasla som hlavou.
„A-áno rozumiem.“
„Tak vidíš.Čo keď je nám dvoch predurčené aby sme sa s ním stretli?“Usmiala sa na mňa svojim žiarivým úsmevom.
Tiež som sa usmiala ale bol to skôr úsmev plný bolesti než šťastia.Pozerala som pri tom do zeme a ruky som mala položené na kolenách.
„Nie.Pozri.Majú toľko fanúšikov.Na celom svete.A práve my dve to máme predurčené hej?“
Snažila som sa hovoriť ako keby som bola nejaký zarytý fanúšik.Niesom fanúšik.Som zamilovaná.
„Nuž niekto to už predurčené mať musí.“Zasmiala sa.“Teraz tu počkaj.Idem za našimi spýtať sa dokedy tu môžeš ostať.“Prikývla som.Yetty rýchlosťou blesku zmizla z obývačky a počula som ako prosí svoju mamu aby som tu mohla čo najdlhšie ostať.Bolo mi to proti srsti, nechcela som sa vtierať.
Ani som si to neuvedomila a Yetty sa vrátila späť do obývačky.
„Prepáč Prue ale budeš tu môcť zostať len do pondelka.“
„Takže zajtra musím odísť.“Dokončila som jej vetu.
„Áno.Prepáč.“
„To nič.Budeme sa aj napriek tomu stretávať však?“Usmiala sa, zdalo sa že ju moja veta potešila.
„Samozrejme!Hneď v uturok máme stretnutie fanklubu.Tak isto ako minule.V ten istý čas na tom istom mieste.Príď.“
„Prídem.“Pripadala som si ako keby se sa lúčili už teraz.Zajtra odídem to však neznamená že ju už nikdy neuvidím.Na to stretnutie prídem nech sa stane čo sa stane.
„Mama mi dovolila aby sme dneska spali v obývačke.Ona je totiž na túto izbu háklivá ale prehovorila som ju.“Poznamenala Yetty.Na mojej tvári sa zjavil úsmev plný šťastia.Zdalo sa mi ako keby jej na mne naozaj záležalo.