„Ako si môžeš myslieť že stačí len veriť?Myslíš že keď budeš veriť tak k tebe len tak príde…on a vyzná ti lásku?!“Môj hlas znel čoraz hlasnejšie.Plač som udržiavala čoraz ťažšie.Nechcela som plakať.Nechcela som zase plakať.
„Nie.Ale nájde sa nejaká možnosť, nejaká šanca ktorej sa budem môcť chytiť a potom sa mi všetko podarí.“Usmievala sa.
„Je to hlúpe.“
„Prudence nebuď taká pesimistická.Som si istá že keď budeš chcieť stretneš sa s ním.“
„Ale…ja neviem…či chcem.“
„Tak v čom je problém?Prečo sa teda tak trápiš?“
Nemohla som jej povedať pravdu.Nemohla som jej povedať že som mala tú česť…byť s Billom.Nemohla som jej povedať že som bola jedna z mála dievčat čo sa mohli dotknúť jeho pier, i keď možno len na chvíľku.Aj tak by mi neuverila.Myslela by si že som blázon.
„Tak povieš mi to Prue?“
„Prepáč.Nemôžem.“Vypadlo zo mňa.
„Prečo?Je to niečo prísne tajné?“
„Vlastne áno.“
„Mrzí ma že to nemôžem vedieť.Ale ak by si mi to chcela povedať kľudne mi to povedz.Uľavilo by sa ti a možno by si sa tak netrápila.“Ucítila som zvláštny pocit.Takéto slová hovoril aj Mark…
Rozhodla som sa že jej nič nepoviem.Čo keby to nakoniec dopadlo tak isto ako s Markom?Čo keby som nakoniec spôsobila bolesť ja jej?
„A-až to bude vhodné…ti to poviem.“
„Dohodnuté.“Usmiala sa.Stále sme stáli v objatí.
„Pôjdem nám spraviť nejaké jedlo.Alebo objednám pizzu čo povieš?“Pozrela sa na mňa Yetty.
„Pizza by bola super.“Usmiala som sa.“A ďakujem.“
Tiež sa na mňa usmiala a povedala mi nech si idem zatiaľ sadnúť do obývačky.Poslúchla som a odpochodovala som na červenú pohovku.Zakryla som sa dekou a kolená som si skrčila tak aby som si na ne mohla položiť hlavu a relaxovať.
Bill…prečo sa od teba neviem odpútať?Prečo to musí byť takto?Spravila som vo svojom živote niečo neskutočne zlé, tak zlé že za to teraz musím takto trpieť?
Čo som urobila že si zaslúžim takýto trest?
Tuho som zavrela oči a priala som si aby sa mi vynorila nejaká spomienka.V tom som ich rýchlo otvorila.
Čo som si to práve pomyslela?Ako som mohla?Ja nechcem žiadne spomienky!Chcem na ňho zabudnúť a už nikdy si na ňho nespomenúť.Čo sa to somnou deje?!
„Prue idem dole pre pizzu hneď som tu.“Ozvala sa Yetty.Prikývla som.Počula som buchnutie dverí a svoje kolená som objala silnejšie.
Priala som si aby sa mi vynorila nejaká spomienka.Zopakovala som svoju myšlienku.Nepriala som si to.Nepriala!
Horlivo som zatriasla hlavou.Nechcem na ňho myslieť.On nieje.Žiaden Bill nieje.
„Je…“Šepla som.Zúfalo som sa snažila oklamať samu seba i keď som vedela že to nešlo a ani to nikdy nepôjde.
Znova som započuka buchnutie dverí a ucítila som krásnu vônu pizze.Yetty vtrhla do obývačky a položila pizzu na stôl.
„Daj si.“Usmiala sa.Natiahla som ruku a zobrala som si jeden trojuhoľník.Udhryzla som si.
„Výborná.“Poznamenala som.
„Ja viem.Táto je najlepšia v meste.“Zobrala si tiež a sadla si rovno vedľa mňa.Začala pomali jesť.
Všimla som si na jej ruke náramok s nápisom Bill.Urýchlene som sklopila pohľad.
„Deje sa niečo?Nechutí ti?“
„Nie veď som povedala že je výborná!“Zase som si kúsok odhryzla.
„Bill však?“Prikývla som.
„Tak dosť!Už sa kvôli nemu nemôžeš ďalej trápiť!“Snažila sa aby jej hlas znel nahnevane no ja som v ňom napriek tomu počula veselý tón.
„Tak čo chceš…robiť?“Nechcela som aby robila nič.Priala som si aby to nechala tak ako to je a nechala ma nech sa ďalej trápim.Tak ako to je celý môj život.
„Som si istá že niečo vymyslím.Počkaj.“Položila si prst na bradu ako gesto že premýšľa.
„Mám to!“
„Áno?“Prekvapene som pozrela.
„Stretneš sa s ním.A ja tiež.“
„Prosím povieš mi ale čo to je za nápad?“Zmocnila sa ma zvedavosť.Zrazu som mala pocit že sa s ním naozaj chcem stretnúť.To sa však rýchlo vytratilo, tak rýchlo ako sa to objavilo.Nič sa tým nevyrieši, vôbec nič.Bude to ešte horšie.