Myslím si že ľudia sú ako plastelína.Aké originálne však?Chcem tým povedať že sa menia.Neustále, každým dňom, každou myšlienkou a každým slovom.
Bola som k životu ľahostajná a nezáležalo mi na tom či ma naplní jedlo, či deň, či prázdnota (naplnená prázdnotou, aká zvláštna myšlienka) alebo či jedného dňa neprecitnem s tým že mi úplne všetko pretieklo pomedzi prsty a ja som vypľula Pánu Bohu do ksichtu všetko čo mi dal.
Nezáležalo mi absolútne na ničom, žila som si len vo svojom imaginárnom svete v ktorom neexistoval čas ani priestor a bolo mi tam dobre.V tých časoch mi však nedochádzalo že ten reálny čas plynie a ja ním mrhám.
Našťastie nie som z tých čo nepoznajú inú pravdu ako tú svoju (ak sa to netýka ženských alebo homosexuálnych práv) a Osud v jeden deň viditelne zasiahol.Nepoviem vám v ktorý pretože sa na to nepamätám (pravdepodobne som sa vtedy utápala v horko sladkej samoľútosti a cítila som sa ako keby som bola jediný človek na svete čo sa kedy trápil-bola som výnimočná) ale z ničoho nič sa veci začali dávať do pohybu.
Trvalo to roky kým som sa naučila že som krásna a že spýtať sa na cestu alebo na to koľko je hodín nieje hanba a že nevyvracať komplimenty ale ďakovať za ne je normálne avšak-podarilo sa.
Krôčik po krôčiku som sa učila aké príjemné je ľahnúť si do postele unavená z nabitého dňa a aké oslobudzujúce je povedať „Nemám čas.“ . Naozaj ma to napĺňa.Hreje ma pri srdci keď po týždni plnom tvrdej práce mám jeden deň voľný a môžem si ho užiť ako si len moja po vzrušení túžiaca dušička zažiada.
Poviem vám jednu dôležitú vec: Ľudia vás budú nenávidieť ak sa začnete meniť.Budú hovoriť „Veď to vôbec nie si ty!“ alebo budú žartovať na váš účet poznámkami ako „Ty a snažiť sa?Neblbni, veď ty si lenivá.“ „Ty a mať diár?Načo ti je, na kreslenie paličkových postavičiek?“ a vy sa budete musieť vždy usmiať spôsobom som nad vecou a vysvetliť im že si zvykáte na nový režim.Väčšina to nepochopí a bude to brať ako váš slabý pokus o spôsob akéhosi nového žitia a sú presvedčení že nakoniec sa životnosť vtipov na váš účet predĺži po tom ako budú môcť podotknúť „Ja som ti hovoril že takýto spôsob života nieje pre teba.“ spolu s povýšeneckým úsmevom na tvári.Poznáte to, dolnú peru zopnú pevne s tou hornou, nadvihnú celý tento miniatúrny mostík nad dolné zuby a k tomu všetkému niektorí pozdvihnú obočie.
Majú pocit že človek ktorý im vždy zlepšil náladu tým že odkladal veci omnoho častejšie, tým že chodil do spoločnosti ešte menej a ak už prišiel tak s očividným meškaním, ten človek ktorý im tak nejako podopieral ich vnútorný strach z tak rýchlo plynúceho času, je preč.Teraz budú oni tým zlom.Flegmatický, apatiou podfarbený odpad spoločnosti, outsideri na stredných školách a povaľači v živote po nich.
Ale poviem vám priatelia, nenechajte sa vytočiť.Na vašej ceste stať sa slobodným extrovertom a usmievavým kariéristom vás ešte zastaví mnoho takýchto osôb a vy ich môžete len povznesene prekračovať.Nemusíte sa o nich báť, oni sa z miesta nehnú.Je mi tam teplo, pohodlne a nehrozí im žiaden pád.
Tak fajn, končím pretože to naberá zlý spád.Nechcela som nikomu dávať rady, vždy keď to robím tak začnem žoviálne gestikulovať pravou rukou a na tvári mám taký ten svetaznalý výraz ktorý mi je na ostatných nepríjemný.Ale vždy si to uvedomím až neskôr.
Len som minulú noc nemohla zaspať pretože mi neustále brázdila myseľ taká zvláštna myšlienka.Čo ak je niekde na svete niekto kto bol taký ako ja pred rokmi?Viete, taký čo má chuť sa za všetko čo spraví prefackať pretože to bolo tak strašne trápne.Ak áno, mal by niečo začať robiť.Život predsa nieje len náhoda ktorú musíme pretrpieť, nie?