„Ahoj sestrička!“Pozdravila ma Linda hneď ako som vstúpila do izby.
Mala som obrovské výčitky, nedokázala som sa jej pozrieť do tváre.Ale..nič som predsa nespravila.Objala som Marka a to predsa nič neznamená.A ešte k tomu on sa mi nepáči a ja sa nepáčim jemu.Nieje v tom láska, vlastne v tom nieje nič len dôvera.Tak prečo…prečo sa cítim ako keby som spravila najhorší hriech vo svojom živote?
„A-ahoj.“Ticho som odvetila a sadla som si na posteľ.
„Čo je s tebou?Tváriš sa akosi zkleslo.Myslela som že keď sme ti kúpili ten lístok tak budeš šťastnejšia.“Sklonila sa a pozrela mi do tváre.Pokúsila som sa usmiať.
„Ja som v pohode a ty si paranoidná.“Trochu som sa zachichotala, nebolo to však od srdca.Nevedela som čo budem robiť, potrebovala som rozmýšľať.Keď na mňa konečne prestala Linda zazerať som sa mohla v kľude uzavrieť sama do seba.
Otočila som sa k stene a zavrela som oči.Čo by som mohla spraviť?
Utiecť?Nie.
Zomrieť?Zatiaľ nie.
Hľadať ho?Určite nie.
Tak čo teda?Nemám žiadnu čancu.Nemám.
Nepamätám si čo sa stalo, bude to asi tým že som tvrdo zaspala.
Zobudila som sa ráno, myslím že už bol vlastne obed.Rozospato som vyliezla z postele a prezkúmala som izbu.Linda nebola nikde, no počula som tiché vzlyky idúce z kuchyne.Pretrela som si oči a dovliekla som sa tam kde pravdepodobne bola moja sestra.
„Čo sa deje?“Zamrmlala som.
„Mark!“Utierala si rukami slzy napriek tomu že ich stekalo stále viac a viac.Vyzerala ako tie hrdinky v detských rozprávkach ktoré sú uväznené vo veži a celé roky čakajú kým ich niekto zachráni.
„Čo zasa spravil?“Povzdychla som si.Som si istá že za ňou zasa doliezal ako sa len dalo.Prečo si nezobral moju radu k srdcu?
„On..on…on…“
„Preboha vykoktaj sa!“Zdalo sa že Mark vyviedol niečo naozaj veľmi zlé.Linda kvôli nemu plakávala často ale nie až tak príliš ako teraz.Začala sa vo mne prebúdzať zvedavosť.Chcela som vedieť čo sa stalo aby som sa o tom mohla s Markom rozprávať.Rada som sa s ním rozprávala nech už to bolo o čomkoľvek.
„Vieš…on…“
„Tak povieš mi to konečne?“
„Vraj už pre ňho niesom dôležitá.Už sa mu nepáčim.“Rozplakala sa ešte väčšmi.
Vytrečtila som oči.Toto som nečakala.Od prekvapenia som sa musela chytiť kuchynskej linky a rozdýchať to.
„A-ako to myslíš?Kedy ti to povedal?“Hovorila som hlasnejšie.To malé prašivé decko.
„Zavolal mi.Keď si spala.Prudence nechaj ma prosím osamote…“Vedľa seba už mala kopu vreckoviek a vysmrkávala stále ďalšie a ďalšie.Vyzeralo to ako veľká snehová hora.Nechcela som zavadza, pobrala som sa naspäť do izby.
Mark toto ti nedarujem.
Cítila som veľký hnev, nielen že hovoril ako veľmi je do nej zamilovaný ale ešte k tomu naozaj vyzeral že ho veci čo sa medzi nimi dejú trápia.Bola to len pretvárka?
Všimla som si na malom stolíku Lindin mobil.Opatrne a čo najtichšie som ho schmatla a utekala do izby.Opísala som si Markove číslo a okamžite zavolala.
„Choď pod náš vchod.Hneď!“Zakričala som.Možno som to trochu prehnala, ak ho vystraším možno nepríde.
Obliekla som sa a s ničím iným som sa netrápila.Rýchlosťou blesku som vybehla z bytovky a hneď ako som vyšla von som zbesilo krútila hlavou doprava a doľava.Snažila som sa zahliadnuť ho a v duchu som si opakovala tie najvulgárnejšie a najodpornejšioe slová aké poznám, pripravená mu ich všetky vykričať do tváre.
Uvidela som čiernu siluetu približujúcu sa ku mne.Okamžite som zaznamenala že je to Mark.
„Poď sem!V sekunde!“Chytila som ho pevne za bundu a zdalo sa že ho to dokonca škrtí.
„Linda sedí v kuchyni a plače!Ako mi to vysvetlíš?!“Kričala som.
Jeho pohľad bol plný prirodzeného strachu a mňa to ani neprekvapovalo.Nadýchol sa, pripravený odpovedať mi na moju otázku.Nedačkavo som mu dychčala do tváre.
Namiesto odpovede sa však trochu natiahol a priblížil jeho pery k tým mojím.Bola som taká prekvapená že som úplne zabudla uhnúť hlavou či udrieť ho.
Naše pery sa jemne dotkli a ja som tuho zavrela oči.Vôbec som si neuvedomila čo sa teraz deje.Už niekoľko rokov som od niekoho nedostala bozk…
V tom som sa spamätala.
„Čo to robíš?!“Celou silou som ho sotila a naplnil ma zvláštny pocit.Bola to zase tá istá bolesť ako vždy no o čosi intenzívnejšia.Pobozkala som niekoho..a nebol to Bill.Cítila som sa previnilo a ani neviem prečo.
„Prudence-„Nadýchol sa.
„Úplne ti šibe?Si normálny?!“Kričala som a mala som sto chutí ho sotiť zase.A silnejšie.
„Vypočuj ma!“
„Fajn vypočujem ťa.Ale najprv ty vypočuj mňa!Si totálny idiot!Úplný blázon!Počuješ?!“Slová sa zo mäa sypali ani som nevdela kde mi hlava stojí.Nahromadil sa vo mne obrovský hned že ma bolo počuť snáď všade.
„Prue ja som-„
„Hlupák!“Prerušila som ho.
„Ja som sa do teba zamiloval!“Tentokrát zvýšil hlas aj on.Ja som zostala len ticho stáť a pozerať na ňho.Srdce mu bilo ako splašené i keď som si bola vedomá toho že ja jeho city opätovať nemôžem.
„Ma…Mark…“Ticho som šepla.Nevedela som ako zareagovať.Potom mi to došlo.Ja som dôvod prečo sa rozišiel s Lindou.Ja som vinník.
Mark zdvihol hlavu a pozrel sa na mňa.Celý sa červenal a nebol na tom o nič lepšie ako ja.
Kvôli…kvôli mne si sa rozišiel s Lindou?“
„Áno!Včera mi bolo tak úžasne…nehovor že si to necítila tak isto.“
„Áno!Včera mi bolo tak úžasne…nehovor že si to necítila tak isto.“
„Preboha zle si si to vysvetlil!Áno bolo to príjemné ale nemyslela som to…tak.“Sklopila som zrak.Samozrejme že si to zle vysvetlil.Každý normálny človek by si to tak vysvetlil.
Pozrela som sa zasa na to malé dieťa.Zdalo sa že má slzy na krajíčku.Bolo mi to nesmierne ľúto že sa kvôli mne takto cíti.Je to všetko len moja chyba a ja s tým už nič nemôžem spraviť.
Než som sastihla aspoň rozlúčiť Mark odišiel.Bez slova sa otočil a vliekol sa späť odkiaľ prišiel.Cítila som sa príšerne.
„Prudence!Ty zákerná sviňa!“Zľakla som sa.Uprela som pohľad hore a uvedomila som si že stojím, rovno pod našim oknom.Je možné…že nás Linda celý čas pozorovala?
„Linda nieje to tak ako si myslíš!“Nevedela som čo mám teraz robiť.Rozhodla som sa ísť hore do izby a prozprávať sa s Lindou z očí do očí.
Vbehla som do izby a uvidela som Lindu ako sedí pri okne a v ruke drží môj mobil.
„Vypadni!“Zakričala.Toto je môj byt môžem tu byť koľko chcem, napadlo ma.
„Vysvetlím ti to.“Snažila som sa byť kľudná ale pocit ktorý som cítila bol neustupný.Bola to absolútna bezradnosť, nevdela som čo mám urobiť, čo mám povedať aby som napravila svoje chyby.
„Nič mi nemusíš vysvetľovať ja všetko dobre chápem!Si odporná šľapka nič viac!“Plakala.Tiež sa mi chcelo plakať.