Pozerala som sa do jeho veľkých očí a nevedela som čo mám v tejto zvláštnej situácii spraviť.
V tom som sa úplne bezmyšlienkovite zdvihla a oprášila si nohavice.
„Asi by sme už mali ísť sme obidvaja premočení.“Prehodila som a robila som sa že sa nič nestalo.
Mark sa zdvihol a len ma ticho pozoroval.Premeriaval si ma pohľadom vyzeral byť zamyslený.
„Aký máš problém?!“Drzo som sa opýtala a pozrela na Marka.Na to čo sa tu stalo by som mala čím skôr zabudnúť.Nielen že je Mark úplne nevyspelé dieťa ale hlavne je to priateľ mojej sestry.
Zakrútil hlavou a silno potuahol nosom.
„Hej ja pôjdem.Maj sa Prudence.“Tentokrát ani nezamával tým svojím detinským spôsobom.Len sa otočil a pomali kráčal ďalej a ďalej odo mňa.
Mala som pocit že je to všetko moja vina.Že som sa nemala pošmyknúť a spadnúť rovno na ňho.Muselo to vyzerať naozaj zvláštne a hlavne…prečo somna ňom zostala ležať?!Mohlo to byť len pol minúty ale mne to pripadalo ale pol hodiny.
Rozhodla som sa že zatiaľ nad tým rozmýšľať nebudem.Keď Mark úplne zmizol z dohľadu rozhodla som sa že pôjdem domov aj ja.
Vošla som do bytu a vyzula si topánky, vyzliekla bundu a mokré nohavice som zavesila na sušiak.
Keby tak Bill vedel že tu niekde je dievča ktoré ho tak veľmi miluje.Tak veľmi po ňom túži že by pre ňho spravila čokoľvek a urobila najväčšiu chybu svôjho života že keď s ním bola tak si neuvedomila aké má šťastie a jednoducho prmrhala svoju šancu.
Pomali a tichými krokmi som prišla do kuchyne kde som si zohriala si polievku.Nabrala som si do taniera a začala som pomali usrkávať.Započula som Lindu ako sa sem rúti, hlučným dupaním a mám pocit že si ticho pospevovala jednu z jej obľúbených piesní.
„Jéj ahoj Prue!“
„Ahoj.“Ticho som zamrmlala a ďalej som jedla svoju polievku.Neviem či ma vôbec bolo počuť.Hlas som mala chrapľavý a zdalo sa mi že som zachripnutá.
„Čo ti zas je?“Naklonila sa nado mňa a nechápavo na mňa pozerala skoro tak detsky ako Mark.
„Nič.Jem.Nechaj ma na pokoji.“Zakrútila neveriacky hlavou a otočila sa chrbtom.Zdalo sa že nad niečím rozmýšľa.
Nechala som to tak, dojedla som polievku a šla som si ľahnúť.Nech už je ďalší deň.Nech už zabudnem na to že niekedy nejaký Bill ekzistoval.Čo to hovorím?Na ňho nikdy nezabudnem…
„Dobré ráno Prudence!“Zobudila ma hlučným, veselým hlasom Linda.
„Čo chceš?“Rozospato som jej odpovedala.
„Máme pre teba s Markom darček!“Rýchlo som otvorila zlepené, rozospaté oči a videla som pred sebou Marka a Lindu.
„Hej čo ty tu robíš?Linda nehovorila som ti že nemáš domov vodiť cudzích ľudí keď spím a niesom upravená?!“
„Ale Prudence veď je to len Mark.Tomu to nevadí.“Usmievali sa ako keby toto mal byť najšťastnejší deň v ich živote.
„A prečo ma…budíte?Teda prečo nadomnou stojíte ako keby ste ma mali ísť operovať?“Nechápavo som sa na nich pozrela a snažila sa prísť na to čo odo mňa preboha chcú.
„Máme pre teba darček!“Linda hovorila tak veľa že jej slová by som mohla chytať do ruky.Mark sa len usmieval a obidve dlane mal schované za chrbtom.Nerozumela som tomu.
„Prečo?Vianoce už boli.“Nevidela som v tom logiku.Polovične za to môže moja rozospatosť ale som si istá že aj keby som bola plná energie a už dávno zobudená tak by mi ti hneď nedošlo.
„Pretože sme si všimli že si….smutná.“
„Niesom smutná!“Protestovala som.
„Fajn.Jednoducho sme sa ti zložili na menší darček.Snáď sa ti bude páčiť.“Usmiala sa na Marka a on pomali vyťahoval ruky ktoré mal spojené za chrbtom.Pozorovala som ho a všimla som si vec ktorú drží vo svojich dlaniach.
„Lístok…lístok na…“Nemohla som nájsť tie správne slová i keď slová ktoré som práve chcela vysloviť boli viac než jasné.
„Presne tak.Prajem príjemný zážitok.“Zasmial sa a podal mi lístok.Chytila som ho do svojich dlaní a prstom som prešla po písmenách ktoré na ňom boli vytlačené.
„Tokio Hotel…“Šepla som.