Vždy je to rovnaké.
Počujú hlasné kroky, zvuk vysokých topánok sa ozýva od dutých schodov keď schádzam v celej svojej povrchnej kráse.
Už inštinktívne cítim ako sa otáčajú a v jednej sekunde zabudnú o čom sa rozprávali so spolusediacimi či nad čím premýšľali pri pohári tmavého piva.
Zavládne ticho a ja počujem len hudbu hrajúcu v pozadí a šepot.V deväť z desiatich prípadov ma pozvú si prisadnúť, v tom jednom si prisadnem sama.Nenamietajú.
V zápätí zapadnem do nového kolektívu, bez najmenšieho problému samozrejme, a zas a znova sa snažím čo najjemnejšie odmietať ponuky rovesníkov so šibalskými úsmevmi na tvári.
Myslia si že to ide jednoducho, lusknutím prsta.Bohužiaľ, na uspokojenie túžob mojej zvráskavenej a zároveň sviežej duše treba omnoho viac úsilia.
„Ahoj, som Rafael.“ prihovorí sa mi chlapec ako z Pomády.Nagélované husté čierne vlasy, tmavšia pleť, tmavé oči a kožená bunda ktorá toho už má podľa môjho úsudku viac než dosť prežitého.
„Tak to je fajn.“ usmiala som sa.
„Aké je tvoje meno krásavica?“
„Stefani.“ zagúľam očami.Ako som vravela.Vždy je to rovnaké…
„Všimol som si ťa už keď si prišla, bola si ako búrka.“
„Ako búrka?“ spýtam sa so smiechom.
„Desivo fascinujúca.“
Pousmiala som sa nad týmto milým komplimentom, bol naozaj originálny.Cítila som cigaretový dym, takmer všetci pri stole boli fajčiari.Od stien sa odrážala hlasná hudba a mierila nám priamo do uší.Videla som ako na drevené steny nejakí dvaja zaľúbenci píšu svoje inicály centrofixou a pár metrov odo mňa si vymieňal nežnosti okúzľujúci homosexuálny pár.
Večer ako má byť.
Chlapec s koženou bundou, pardon, vlastne Rafael stále rozprával čosi o fascinujúcej búrke ale ten už bol dávno mojou prázdnotou zaplnenou mysľou odstrčený do pozadia.
Jediné čo spočinulo na mojom očnou linkou zastretom zraku bol ten malý okuliarnatý zázrak v rohu.Sedel ticho, s nikým sa nerozprával, ako anjel so svetlými vlasmi čo prišiel pozorovať nás, úbohých smrteľníkov aby sa presvečil že nám všetky hriechy budú spočítané.
V rukách držal pohár s alkoholom mne neznámym a znechutene si z neho odchlipkával.
Bože, daj mi možnosť prisať sa na tie krehké pery a vysať z nich všetku nechuť, kvapku po kvapke až kým nebude toto čisté stvorenie so skryvenými ústočkami od alkoholovej pachuti úplne čisté.
Myslela som si že môj príbeh sa začal už dávno, a rovnako mýlne som sa domnievala že bude pokračovať vždy rovnakým smerom.Aké smiešne.
Nechala som Rafaela Rafaelom a prisadla som si k tomu nežnému chlapcovi v červenej košely so zamračeným výrazom v tvári a už spomínanými okuliarmi.