Načo ja mám vlastne talent?Premýšľam nad tým celý deň.Cestou do školy, potom v škole a nakoniec aj cestou zo školy.Dave ja rodený vodca.Anna vie krásne spievať.A ja?Načo mám nadanie ja?
Prišla som domov a zopakovala som si svôj každodenný rituál.Tašku som hodila na posteľ a zapla som počítač.Hneď som napísala Daveovi pretože som mala chuť sa s niekým rozprávať.No keď som už myšou mierila na jeho meno, pripravená kliknúť tam spomenula som si na včerajší rozhovor.Na včerajší prúd mijich myšlienok.
Prečo mi preboha ešte stále na ňom záleží?
Je zváštne ako sa celý život môže zvrtnúť za pár minút.Za tých pár minút za ktoré som ho spoznala.Odvtedy sa celý môj život točí len okolo neho.Dave.Zničil si mi život.
„Ahoj Sandy!“Strhla som sa keď mi od neho prišla správa.
„Zdravím ťa Dave.“Rozhodla som sa že sa ho tentoraz nespýtam ako sa má.Chcem aby si uvedomil že nestačí keď ma len pozdraví.V tom mi niečo došlo.Pozrela som sa na monitor a videla som tých pár slov čo sme dneska napísali.Došlo mi že keby som ho začala ja ignorovať tak ako ignoruje aj on mňa, naša konverzácia by nikam neviedla.Pretože on sa neobťažuje odpísať.Zavrela som okienko a vypla som počítač.
Schmatla som tašku a zabuchla dvere.za chvíľu sa mám stretnúť s Anno.
Anna…
Prečo mi na nej nezáleží tak ako na Daveovi?S ňou sa môžem rozprávať medzi štyrmi očami, môžem ju vidieť, môžem ju objať.Je to také nespravodlivé.
Všimla som si roztomilú nadýchanú sukňu v diaľke.To bola určite Anna.
„Sandý!Poď sem to musíš vidieť!“Mávala niečím v ruke.
Zrýchlila som krok a za pár sekúnd som už stála vedľa nej.
„Čo si mi to chcela ukázať?“
„Pozri!To mi dal môj bratranec!“Ukázala na krásny oranžový kvet.
„Tvôj bratranec ti dáva kvety?“Opýtala som sa neveriacky.
„On nieje tak úplne môj bratranec.Je ti nevlastný bratranec.“
„Aha.A on sa ti páči?“
„Áno ale nikomu to nehovor.“
„Neboj bude to naše tajomstvo.“Povedala som a usmiala som sa.
„A tebe sa niekto páči?“
„No…vlastne nie.Ale mám najlepšieho kamaráta.“ Pre mňa najlepšieho…ja pre neho neznamenám nič, povedala som si.
„Moja mama vždycky hovorila že priateľstvo medzi chlapcov a dievčaťom neekzistuje.“Keď to Anna hovorila trochu sa chichotala.Aj ja som sa trošku zasmiala.Predstava mňa a Davea je taká absurdná ako keby mala byť Anna so svojím bratrancom.Ale to som jej samozrejme nepovedala.
„To pochybujem.Teda on ma asi moc neberie ako kamarátku.“Trošku som posmutnela keď som to hovorila.Nikdy som o ňom nikomu nehovorila ale keď stojíte vedľa Anny máte chuť jej povedať všetko.
„Ale určite berie.No tak Sandy!Som si istá že ťa má rád oveľa viac než ty jeho!“
Pri tej predstave som sa musela zasmiať.
„Anna?Zoznámila si sa niekedy s niekým cez internet?“
„Nie!Čo sa týka internetu ja som absolútny amatér.Sotva nájdem na klávesnici enter.“
Tak s ňou a o internete asi moc rozprávať nedá.
„Oh áno a toto je pre teba Sandy!“Zvesela mi si vyťahovala z vrecka niečo čo som nevedela definovať.Vytiahla krásny náramok s červenou mašľou.
„Čo?Pre mňa?Nie to si nemôžem vziať, nezaslúžim si to.“
„Ale zaslúžiš!V triede sa somnou nikto okrem teba nerozpráva.Chcem aby si vedela že si to vážim.“Keď vetu dopovedala dala mi náramok na ruku.Mala som chuť sa rozplakať na mieste.Anna je ku mne taká milá.A ja mám radšej Davea než ju.Ako môžem byť taká zlá k takému dobrému človeku?Mám chuť sa ukrižovať hneď tu a teraz.Nech presviečam samú seba ako chcem, aj tak vždy vyhrá Dave.
„Ach Anna ďakujem!“Povedala som a hodila som sa jej okolo krku.
„Nemáš začo.“Objala ma tiež.
Cítila som sa neskutočne podlo.Silou mocou som sa snažila udržať slzy a našťastie sa mi to podarilo.
„Sandy?“
„Áno Anna?“
„Mohli by sme byť najlepšie kamarátky?Teda k už nejakú nemáš.“
„Samozrejme že mohli.Mám len najlepšieho kamaráta…ale….to je až príliš zložité.“
„Nechápem ako by ťa mohol niekto nemať rád.Takú kamarátku ako ty som si vždy priala.“Nechcelo sa mi veriť tomu čo Anna hovorí.Kto by chcel mňa za kamarátku?Objala som ju ešte tuhšie.V Anne som videla východisko z temnoty.Je to ako svetlo v tunely.
„Ja som ešte nikdy žiadnu kamarátku nemala.Som rada že konečne nejakú mám a že si to práve ty.“
Po dlhšom čase čo sme sa rozprávali som si všimla že už sa stmieva.Volala mi Lucy a bola dosť nahnevaná pretože som bola vonku tak dlho.Rozlúčila som sa s Annou a odišla som.Človek by povedal že po tom ako som našla takú dobrú kamarátku ako je Anna už na Davea zabudnem.Človek by povedal…
Bohužiaľ to nieje pravda.Mám pocit že by som mohla mať aj tisíc kamarátok a stále by bol na prvom mieste Dave.
Prišla som domov a musela som pretrpieť prednášku od Lucy.
„Tak mladá dáma, kto ti dovolil túlať sa takto neskoro po uliciach?“
„Bola som sa kamarátkou!“
„To je úplne jedno s kým si bola!Keby to tak vedeli tvoji rodičia!“
„Ako si dovoluješ hovoriť niečo o mojich rodičoch!A aj tak, oni to nevedia a nikdy vedieť nebudú.“
„Môžem o nich hovoriť čo chcem!Tvoja mama je moja sestra ak si nespomínaš!“
Ignorovala som jej odpoveď.Utekala som hore schodmi a zabudla som za sebou dvere.Mala som sto chutí zapnúť počítač a vyrozprávať sa Daveovi ale donútila som samu seba to nespraviť.
Vykašlal by sa na mňa.Nemá to zmysel.Len som plakala do vankúša.Bola som na Lucy nahnevaná pretože sme si sľúbili že o mojich rodičoch hovoriť nebudeme.Nerada ovorí o ľudoch čo sú po smrti.