Svetlo zaslepuje môj pohľad dopredu,
hľadám aspoň jeden stratený tmavý kút.
Je toto skutočný odraz môjho bytia?
Je toto skutočný odraz môjho bytia?
Je toto skutočný odraz démonov čo sa na mňa rútia?
Kričím „Drž ma, zachráň ma nech môžem otvoriť oči.“
avšak niet tu nikoho kto moju zbabelosť zničí.
Neopúšťaj ma, tak veľmi prosím
nenechaj ma osamote, nezober mi to čo mi dalo život.
Žobroním zbytočne, to čoho som sa obávala je už dávno vykonané
a všetky moje hriechy sa stávajú špinavšími,
až sa v nich moja existencia stratila úplne.
Skôr než doznejú posledné tóny,
skôr než doznie tá najkrajšia melódia
skôr než odbijú nekompromisné zvony
prosím, zachráň ma,
zatiahni ma na to najtmavšie miesto
aby som znova žobronila o pošpinenie môjho bytia.
Hľa, čo to vidím?
Svetlo prestáva žiariť, teplota sa znižuje
tvoj sladký dych nás znovu zbližuje
a moje telo v preľaknutom kŕči,
čaká na finálny úder v tvojom náručí.