Jar of hearts

Rozhodla som sa zverejniť niekoľko dielnu poviedku ktorú som písala asi pred dvoma mesiacmi.
Zvláštne, moje pocity k nej sa od tej chvíle vôbec nezmenili.
Posúďte vy.

Tie jeho oči.
Tie jeho prekliate oči.
Tie najnežnejšie oči, tie najláskavejšie oči.
Utekala som som po úzkej ceste ktorá viedla presne tam kam som sa nikdy nechcela vrátiť.
Predtým som tam vedela presedieť celé dni, dívať sa na more a premýšľať o najrôznejších veciach.Bolo to miesto pre hĺbavú dušu akou som bola ja.Mala som pocit že práve tam sa končí svet a začína sa raj.Mala som pocit že je to len a len moje miesto.
Tam kde nechodili ľudia, tam kde som bola len ja a….
Len ja.Predtým.
Utekala som, za bieleho dňa.Utekala som a dychčala som tak hlasno že sa ľudia za mnou obzerali s prekvapením, možno až so strachom v očiach.Niečo také ako „Odkiaľ preboha tamtá zdrhla?“.
Nezaujímalo ma to.Utekala som čo mi nohy stačili, utekala som tak rýchlo že som mala pocit že sa z mojich nôh stal len nástroj ktorý ma posúva stále ďalej a ďalej bez toho aby som to vnímala alebo regulovala.
Celé telo ma pálilo a vedela som že keby sa teraz nebodaj potknem, skončila by som veľmi bolestivo.
No a čo.
No a čo!
Nič sa nevyrovná vnútornej bolesti.Nič sa jej nevyrovná.Ten bolesti čo mi už tak veľmi dlho rozožierala celé vnútro, tej bolesti ktorá ma nútila robiť veci ktorými som predtým pohŕdala, tej bolesti ktorá nie a nie prestať.
Tej bolesti ktorá ma nútila premýšľať o zmysle toho prečo tu vlastne som.
Utekala som stále rýchlejšie a rýchlejšie až som mala pocit že už to viac nepôjde.Ale šlo to.
Pohľad som mala upretý do zeme a snažila som sa hlavu nedzvihnúť.Nechcela som vidieť ľudí.Nechcela som vidieť úsmevy.Nechcela som vidieť svet.
Pripadal mi taký nádherný, aj týmy najbežnejšími detailami.Slnečné lúče nádherne osvetlovali zelenú trávu v ktorej bolo množstvo iných živočíchov.Ľudia sedeli na lavičkách, rozprávali sa a rozoberali svoje životy stále znova a znova.
Z myšlienok ma vytrhlo šplechnutie vody.Stúpila som rovno do kaluže a určite som po sebe zanecháva mokré stopy.
Aj tak za pár sekúnd pod vplyvom hrejivého slnka uschnú…
Svet je dokonalý.A ja do jeho schémy nezapadám.
Možno som tu omylom, možno je to všetko len náhoda ktorá by sa inak nestala.
Ako inak si to všetko vysvetliť?
Od môjho raja ma delilo len pár metrov.S hlasným dychčaním som dorazila do cieľa.Spadla som na kolená a zadívala som sa na priezračné more ponad ktorým poletovali s hlasným škriekaním čajky.
Nepatrím sem.
Nikdy som nepatrila.
Srdce mi búšilo tak veľmi že som mala pocit že sa snaží prebiť sa cez moju hruď.
Prisunula som sa čo najbližšie k okraju a zadívala som sa dole, na piesočný breh.Z očí sa mi začalo valiť plno sĺz.

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Related Post

Osudoví.Osudoví.

Slnko zapadá, ďalší rušný deň Oranžová obloha, ďalší temný sen Hlasný smiech, bolestivý plač Čo sme preboha vlastne zač?! Dýchame slobodu každým kúskom nášho tela Letíme do neba ako neriadená