Koniec vzťahu je ako koncert Tokio Hotel.

„Už k tebe nič necítim, pochop to.“
„Ale ja ťa milujem…“

„Nemôže byť všetko tak ako ty chceš.Som šťastný.“

„Keby si vedel ako veľmi ťa ľúbim…“

„To som už počul.Ja teba už nie, zmier sa s tým.“
Potom ešte nejaké slová.Potom ešte nejaké slzy.A potom tma.Oči som otvorila až keď som kľačala na zemi, vedomie mierne otupené.
Pred odchodom som ho pobozkala.Bol to rýchly bozk, netrval možno ani sekundu.Bol to zúfalý krok, mala som pocit že už je všetká nádej preč.Na tých pár stotín sekundy, na tú kratučkú chvíľu som mala pocit že vzduch, stromy, obloha, všetko okolo mňa má zmysel.Že milujem seba i život.
Potom som začala kráčať smerom k prichádzajúcemu vlaku.On šiel za mnou, rýchlym krokom.
„Nie sme vo filmoch.“ poznamenal.

„Bohužiaľ nie sme.“ povzdychla som si.
Od toho dňa, necítim nič.Negativita ma pohltila tak veľmi že mi pripadá prirodzené predstierať radosť.Pripadá mi prirodzené rozmýšľať o negatívnych veciach.Sem-tam sa vo mne mihne nádej.Na to že aj ja si zaslúžim byť šťastná.Ale netrvá to príliš dlho, je to len záblesk.
Nedokážem prijať tú skutočnosť, že ten ktorý o mne vedel všetko, s ktorým sme viedli dlhé debaty o všetkom, je mi zrazu úplne cudzí.Nemám na neho právo.
V ten deň, som prvý raz prekonala svoj strach z riskovania.Nikdy v živote som neurobila niečo v čom som nemala istotu že mi to nevyjde.
Celú cestu vlakom som mala obrovskú triašku a v ústach absolútne sucho.Prvý raz v živote som urobila niečo čoho sa bojím.
Nie som jedna z tých ktoré nemajú problém zažiť dobrodružstvo.Verte mi, pre mňa je dobrodružstvo pozerať filmy od osemnástich.A aj tak ich vždy vypnem lebo sa cítim že robím/pozerám niečo čo by som ešte nemala.
Mala som pocit že srdce mi v hrudi zbesilo tancuje a udiera do hrude najväčšiou silou akou len dokáže.
A potom to prišlo.Ten okamih.Stála som pred miestom ktoré som už v posledných dňoch začala považovať za druhý domov.Dívala som sa na záhradu na ktorej som prežila svoje leto, na ktorej som sa hrala s jeho psom a na ktorej sme sa spolu pozerali na hviezdy.

Kolená sa mi triasli natoľko že som mala pocit že sa každú chvíľu celá rozpadnem.
Po chvíli rozprávania som sa zúfalo rozplakala.Keď som bola malá mama mi zvykla vravieť „Sofi tichšie, nech nevzbudíš pozornosť.“ .Možno preto som nikdy nevedela kričať.
A teraz, prvý raz, ma bolo počuť všade.Skutočne všade.
Upozorňoval ma nech som ticho.Snažila som sa.
Zlyhala som.
Zase.

Mimochodom dnes mi napadla zvláštna myšlienka.Koniec nádherného vzťahu je ako koncert Tokio Hotel.Je to to najkrajšie čo sa mi v živote mohlo prihodiť ale nemôže to trvať večne.Skončilo to a príde to znova.

Kiež by som tej myšlienke aj dokázala veriť.

Fotka z čias keď som bola najšťastnejšia.
Fotil nemenovaný, môj anjel.Teda môj už nie.