„Sandy!“Volá na mňa z kuchyne moja teta Lucy. „Áno už idem počkaj ešte chvíľu.“Odpovedám veľmi otrávene.Keď si na chate píšem s Davom nikto ma nemôže vyrušovať či už chce alebo

Niektoé veci sa menia niektré nie.Niektorí ľudia v mladom veku nájdu lásku a iní ju sratia. Vyšiel so na balkón oprel som sa o zbradlie pod ktorým bola videť krásne

„Kde je Veronika?!“ Vychrlil som na recepčnú. „Prosím vás mohli by ste mi péovedať jej priezvisko?“Povedala zatiaľ čo ďobkala prstami do klávesnice s kľudným výrazom v tvári. V tom som

Onedlho vlak zastavil a my sme mohli vystúpiť.Tu už vôbec nebola taká zima ako u Veroniky na chate.Zobral som kufre a Veronika radostne cupkala predomnnou. „Môžem ťa odprevadiť domov?“Opýtal som

„Dobré ráno prajem.“ Povedal som keď som si všimol ako sa Veronika pomrvila.Síce som ju videl trošku rozmazane ale po celonočnom sledovaní jej spánku by som vedel rozoznať aj nepatrný

„Veronika?“Opýtal som sa keď si vedľa mňa sadla. „Áno?“ „Nieje ti zle?Počul som ako keby si vracala.“ Všimol som si ako sa jej do tváre začala hrnúť červeň. „Nie nie

„Veronika?“Pozrel som na ňu. „Veronika!“Začal som s ňou jemne triasť aby sa zobudila. Zdvihla hlavu a rozospato sa na mňa pozrela.Potom sa rýchlo zorientovala, zdvihla hlavu a vystrela sa. „Č-čo?“Zdalo

Zobudil som sa dosť neskoro asi tak o jedenástej cez deň.Veronika asi už bola hore.Vstal som a rozospatý som sa tackal do kúpeľne.Umylsom si tvár a šiel do kuchyne očakávajúc

Je to také krásne.Také dokonalé.Úžasné.Nikdy ju nechcem stratiť.Ten okamžik na tom koncerte skončil.Ale každý koniec prináša nový začiatok.Začiatok niečoho krásneho.Teraz obaja sedíme v autobuse a ideme na jej chatu.Ževraj to

Sedím doma v izbe za počítačom.A plačem.Tak potichu ako to len ide.Dostal som od otca poriadnu facku,mama bola sklamaná a plakala a foter ma chce dať na liečenie.Prečo to nikto