Sadla som si na prvé prázdne miesto ktoré som uvidela a zavrela som vysúvacie dvierka na kupé.
Oprela som si hlavu o sklo a obzerala som si krajinu okolo seba.Bola tma a zdalo sa ako keby som bola vo vlaku úplne sama.Bolo to strašideľné.
Modlila som si aby si ku mne nesadol nejaký z tých nechutne vyzerajúcich mužov z ktorých som mala vždycky priam panický strach a statočne som sa im vyhýbala.
Tentoraz som však bola sama, úplne sama a ešte k tomu bez mobilu.
Kľud Prudence.Zatiaľ tu nikto nieje tak sa nemáš prečo strachovať.Ukľudňovala som sama seba.
Stále som však trochu vystrašene pozerala z okna a bála som sa aby nejaký z tých mužov nenastúpil.Na moje prekvapenie tam žiaden nebol.
Posadila som sa pohodlnejšie a pomali som privrela oči, nie však úplne.V tom ma začalo zaujmať koľko je hodín ale nemala som to ako zistiť.Odhadovala som že je asi sedem hodín večer.
Vlak šiel po čoraz tmavších cestách a mne sa zdalo že ma tá tma neskutočne uspáva.Ako keby ma niečo nútilo zaspať a snívať a…spomenúť si na Billa.Bill.Keby si tu tak teraz bol somnou.Keby si tak bol celý môj život somnou.
Keď si do ňho tak nenormálne rýchlo vtrhol nemohol si v ňom ostať aspoň o trochu dlhšie?
Než som si to stihla uvedomiť, moje viečka boli čoraz viac a viac zavreté.
„Bill..“pošepkala som.Krásne sa na mňa usmial a pritiahol si ma k sebe bližšie.
„Pšššt tichšie Prue nájdu nás tu.“Stále sa usmieval a zdalo sa že sa mu páči takéto dobrodružstvo.
Boli sme zavretí niekde v sklade pre upratovačky v našej škole a ja som sa sem vždy bála ísť.Raz som sa mu s tým zverila a odvtedy si zaumienil že sem raz pôjde somnou.
„Bill poďme preč.“Opatrne a neisto som ho objala.Bála som sa aby som v tej tme niečo nezhodila alebo aby ma nebodaj niekto nepočul ako rozprávam.Upratovačky na tejto škole vedeli byť neuveriteľne prísne.Povrávalo sa že ak raz niekto porušil pravidlá a ulial sa cez hodinu do tohto skladu tak dostal ten najhorší trest aký môže dieťa dostať, no nikdy nikto nezistil čo za trest to je.
„Nie buďme tu ešte chvíľku.No tak Prue nieje to vzrušujúce?“Aj cez tú tmu som videla ako sa mu lesknú jeho žiarivo biele zuby.
„No…radšej poďme.Každú chvíľu nás tu môžu nájsť a ešte k tomu…určite si už všimli že na hodine chýbame.“
Položil mi prst na pery a pobozkal ma tak rýchlo že som si to ani nestihla uvedomiť.Dotyk jeho pier bol pre mňa ten najkrajší na svete.Srdce mi zbesilo búchalo, myslím že to muselo byť počuť až na druhé poschodie.Keď sa natiahol aby ma objal silnejšie zdalo sa že o niečo zakopol.
„Bill!“Zakričala som.Neuveriteľnou rýchlosťou som otvorila oči a uvedomila som si že plačem.Videla som svoju ruku natiahnutú niekam do vzduchu ako keby sa chcela niečoho či niekoho chytiť.
„Bill…“Povedala som teraz už o čosi tichšie.Pevne som zovrela dlaň a zotrela som si slzy.
Čo sa to somnou deje?Je to kvôli Markovi že sa mi teraz neustále vynárajú spomienky?
Mark…určite som mu spôsobila bolesť.Keby som mu tak mohla povedať ako mi je to ľúto…
Ale to by nič nevyriešilo, pomyslela som si.On chce lásku a tú mu ja dať nemôžem.
Ďalšia zastávka by mala byť Berlín.Pomali som sa pripravovala na to že budem vystupovať.Batoh som si starostlivo dala na chrbát a zapla som si bundu i keď sa zdalo že tu je teplejšie ako u nás doma.Bolo tu oveľa menej snehu a vôkol mňa bola vidieť krásna zelená tráva a betónový chodník.
Prepadol ma obrovský strach, ani neviem prečo.Bolo to zvláštne, nepoznala som tu ani jedinú ulicu, nevedela som kam mám ísť či kam by som ísť mala.Všimla som si autobusovú zastávku a rozhodla som sa že si tam pôjdem sadnúť.Zdalo sa že všetky ulice sú prázdne tak sa môj strach o čosi zmiernil.
Sadla som si a oprela som si hlavu o sklo zamnou.Zdalo sa že už je dosť neskoro, možno nakoniec nebolo len sedem hodín keď som šla vo vlaku.
Už som pomali zaspávala keď som začula kroky blížiace sa ku mne.Zľakla som sa a otvorila som oči.
Blížil sa ku mne na mol opitý, neupravený muž ktorý vyzeral že sa každú chvíľu vyvracia.Sadol si vedľa mňa a ja som pocítila odporný zápach moču.Mala som strach sa čo i len pohnúť, veľmi som sa bála.Ten chlap si stále niečo mrmlal popod nos a ja som mu vôbec nerozumela.
„A bude to rýchlo…“Započula som vetu ktorá vyšla z jeho úst.Zľakla som sa ešte väčšmi keď sa ma jeho špinavé ruky začali dotýkať.Okamžite som vstala a on si začal mrmlať hlasnejšie.
Zdalo sa že som ho nahnevala.
Keby som teraz pri sebe mala mobil určite by som ho vytiahla a zavolala niekomu kto býva veľmi blízko ale môj mobil zostal doma a tam asi aj ešte dlho bude.Ja sa vrátiť rozhodne nechystám.
Opitý muž nemotorne vstal a pritom sa musel opierať o sklo okolo zastávky.Pomali sa približoval ku mne a moje srdce začalo biť silnejšie než by malo.Vždy som sa takýchto mužov bála.
Keď sa rozhodol natiahnuť ku mne ruku potkol sa o starý papierový pohár pohodený na zemi medzi ostatnými odpadkami.
Pokúšal sa o mňa zachytiť no ja som jeho ruku čo najrýchlejšie odstrčila.S rachotom spadol na zem a ja som spravila jediné čo mi v tej chvíli napadlo.Utekať.
Utekala som ako najrýchlejšie som mohla a ani som nevedela kam.Bola som absolútne stratená.Netušila som kde sa nachádzam a bála som sa čí mám zabočiť do pravej či do ľavej strany.Rozhodla som sa pre pravú.
Za rohom bola malá kaviareň a v nej sa svietilo.Napadlo mi ísť dovnútra, zohriať sa a aspoň sa spýtať koľko je hodín či kde nájdem hotel.
Neváhala som ani sekundu a rozhodla som sa ísť tam.Otvorila som dvere, vo vnútri bol cítiť dym.Toto asi nebude nefajčiarsky priestor.
Pri pulte ma privítal milý čašník a spýtal sa ma ako by ma mohol obslúžiť.Vypýtala som si šálku kávy a tiež som sa opýtala koľko je hodín.
„Pol tretej ráno.“Odpovedal.
Prekvapilo ma to.Zdalo sa mi ako keby sa len pred chvíľkou zotmelo a pritom je už teraz čierno-čierna noc.
Potichu som si usrkávala z kávy a premýšľala som kam pôjdem ďalej.Popritom som debatovala s čašníkom o ktorom sa dozvedela že sa volá Ronald.Tiež som sa mu predstavila.
„Máš zvláštne meno Prudence.“
„Ja viem.Neznášam ho.“
„Ja viem.Neznášam ho.“
„Prečo?Je krásne a znie tak staromódne.Páči sa mi.“Usmial sa.Vyzeral ako taký dobrácky ťuťmák ktorý síce nikdy nebol príliš populárny ale vždy si všade nájde priateľov vďaka jeho ochote a milej povahe.
„Ty asi niesi odtiaľto však Prudence?“Zatiaľ čo sa somnou rozprával písal si niečo na malý blok.Milo si prehrábol hrdzavé vlasy a pozrel sa na mňa.
„Nie bývam v malej dedinke.Jej meno určite ani nepoznáš.“Zasmiala som sa.
„A čo ťa sem privádza?Ak sa môžem spýtať.“Nechcela som mu to povedať ale nemohla som odolať.Vyzeral tak milo, tak dôveryhodne.
„Trochu som sa pohádala s…so spolubývajúcou v našom byte.Tak som utiekla.“Snažila som sa aby to znelo ľahostajne.Ronald sa na mňa len neveriacky zahľadel.