Pomali sme sa vracali z koncertu až k môjmu hotelu.Ešte vždy mi stekali po tvári obrovské slzy a aj napriek tomu som mala na tvári šťastný a spokojný úsmev.
Rozhodla som sa ísť domov.Vrátim sa a všetko bude v poriadku.
Nechala som sa Yetty odprevadiť a tuho som ju objala.Nevedela že pôjdem domov a ani som ju tým nechcela zaťažovať.
Vošla som do izby a všetky veci pohádzané naokolo som pobalila naspäť do batohu a starostlivo som tam všetko poukladala a následne som ho zavrela.
Hneď po tom som sa uistila že som nič nezabudla a lahla som si do postele.Stále dokola a dokola som si v hlave opakovala tých pár sekúnd.Možno to nebola ani minúta ale ten krátky okamih pre mňa znamenal tak veľmi veľa.
Začala som mať pocit že som si to celé vymyslela.Ale ja som si to nevymyslela.Vedela som že to čo sa tam odohralo bola skutočnosť.A nikdy nikto by nedokázal byť tak šťastný ako som teraz ja.
Spokojne som zavrela oči a hneď po tom som zaspala.Bolo to kúzelné.Zaspávať pri pocite že on vie že existujem.Že som čosi viac než tie ostatné tam vonku.
Že so bola a možno aj som v jeho živote jedinečná.
Ráno som sa zabudila so stále dobrou náladou a nič mi ju nemohlo pokaziť.Umyla som si tvár a vyšla som z izby aj s batohom na chrbte.
Ešte vždy som mala v hlave jeho prekrásnu tvár v zaskočenom výraze.Videla som pohyb jeho krásnych pier.Nikto mi tú spomienku nemohol zobrať.
Vyšla som na ulicu a cítila som sa trochu zmätene.Nevedela som kde je zastávka ale rozhodla som sa ju ísť hľadať.Všimla som si kaviareň.Tú malú, útulnú a dobre známu kaviareň.Už z pamäti som vedela kde je zastávka.Cez okno som ešte vždy videla tie dobre známe ryšavé vlasy a usmievavú tvár.
„Zbohom Ronald.“Ticho som pošepkala sama sebe.Bolo mi jasné že ma nepočuje a ani ma nevidí ale nevadilo mi to.
Pomali som šla ku zastávke a hneď ako som ju uvidela som šla smerom na železničnú stanicu.Vlak mal ísť asi za dvadsať minút, kúpila som si lístok a sadla som si.Okolo už bolo plno ľudí a mňa bavilo ich pozorovať.
Onedlho som nastúpila na vlak a svôjmu podvedomiu som rázne zakázala akékoľvek depresívne či negatívne myšlienky.Celú cestu som si opakovala stále dokola to čo som včera zažila.
Celé tie roky…celé tie roky o ňom snívam.Premýšľam či si na mňa ešte pamätá tak ako ja na ňho.Premýšľam o tom či vôbec vie moje meno.
A on ho vie.
Chcela som sa neusmievať ale nešlo to.Cítila som neuveriteľný nával šťastia.V mojom vnútri kolovalo tisíc negatávnych a depresívnych myšlienok ktoré som však potláčala.Nechcela som aby nič neprekazilo toto prekrásne šťastie ktoré sa rozlieva v mojom vnútri.
A bolo to tu.Bola som na stanici a išla som na svoju zastávku kde som mala čakať na autobus ktorý by ma odviezol domov.Cítila som v sebe neuveriteľný pokoj ktorý sa rozlieval po celom mojom tele ale napriek tomu som sa cítila trochu nekľudne.
Nevadilo mi to.Nič mi nevadilo.Vždy keď som si spomenula na ten okamih, ten prekrásny okamih začala som sa usmievať a na nič inom mi nezáležalo.
Okolo mňa bolo plno snehu.Úplne som zabudla aký je to pocit keď je okolo mňa všetko zasnežené a ja nedovidím ani na cestu po ktorej chodím.V Berlíne je sneh len na tráve ak vôbec niekde je.
Počkala som na autobus a hneď ako prišiel som doň nastúpila.Pozerala som sa na krajinu ktorá mi tak veľa propomínala.
Keď autobus zastavil na mojej zastávke vystúpila som z neho a pozerala som sa naokolo.Všade bolo plno snehu a vôkol mňa som videla tú dôverne známu ulicu po ktorej skoro nikdy nikto nechodil.Bola opustená.Ako ja sama.
Nie.Vtedy som bola opustená.Teraz som sa cítila výnimočne.Neuveriteľne výnimočne.
Pomali som a približovala k mojej bytovke a odomkla som vchodové dvere.V mojom žalúdku som ucítila menší strach ale bolo mi to jedno.
Vošla som do svôjho bytu.
„Prudence!“Počula som výkrik.Bola to moja sestra.Hirlivo sa mi hodila okolo krku a zdalo sa že plakala.Len som tam nemo stála a zdvihla som hlavu.Pár metrov odo mňa stála moja mama, pravá katolícka žena s bordovým rúžom na perách a načesanými vlasmi.Mala oblečené svoje klasické sako a nohavice.Z očí jej stekali slzy ale ešte vždy sa tvárila absolútne vážne.
„Linda pusti ma.“Hneď sa odo mňa odtiahla.Moja mama tam stále stála a pozerala sa na mňa skrz červené okuliare.
„Čo tu robíš?“Opýtala som sa.Za tie tri roky čo bývam sama ma ani raz neprišla navštíviť.Jej výzor sa za tak dlhú dobu vôbec nezmenil.
„Čo tu robím?!Ty utečieš z domu, týždeň sa nevrátiš a opýtaš sa ma čo tu robím?!“Jej prísny tón sa rozhliehal po celej izbe.Vždy bola rázna a prísna za každých okolností.
„Neutiekla som.Len som šla na týždeň preč zo svôjho bytu.“Ľahostajne som prehodila.
„Vieš ako sme sa o teba báli?!Tvôj otec tiež!Sedí celý zdrvený v kuchyni!Mala by si za ním ísť a ospravedlniť a mu!Mala by i sa ospravedlniť nám všetkým!“Linda stála vedľa nej a detinsky pritakávala.Aj keby povedala nejaké klamstvo vždy by jej dala za pravdu.Bála sa jej viac než ja.
„Nikomu sa nebudem ospravedlňovať.Som tu a som v poriadku.Môžeš ísť domov.“Videla som na nej že tentokrát neklame.Naozaj sa bála.Prišlo mi jej ľúto.Podišla som k nej a objala som ju.
Toto som nikdy predtým nespravila.Ani som si nikdy nemyslela že to spravím.S mojimi rodičmi mám priam formálny vzťah.
„Som rada že si sa vrátila v poriadku.“Poznamenala mama.Odtiahla som sa od nej.
„Som rada že si sa vrátila v poriadku.“Poznamenala mama.Odtiahla som sa od nej.
„Odkáž otcovi že sa mu ospravedlňujem.“Pousmiala som sa a odišla som do svojej izby.
Moja mama bola ešte vždy v miernom prekvapení ale zdalo sa že je spokojná.Môj otec tiež.Obaja sa obliekli, pozdravili ma a odišli.Linda sa usmievala a pobehovala po byte ako keby to bola nejaká pretekárska dráha.
Postavila som sa k oknu.Vždy keď som o ňom rozmýšlala som tam stála.Stále som si dokola opakovala slovo ktoré vyšlo z jeho úst.
„Budem čakať Bill.Raz to bude všetko ako predtým.Raz budem mať možnosť byť znova s tebou.Dočkám sa dňa kedy budeme obaja spolu, budeme sa rozprávať z očí do očí a ja si tie chvíle budem vychutnávať, budem si vychutnávať každú jednu sekundu s tebou.Už nikdy nepremrhám svoju šancu, už nikdy nedovolím aby ma život obral o moju možnosť byť s tým koho milujem.Budem na teba čakať a budem sa snažiť tak veľmi že nebudem vládať vstať.Budem sa snažiť ťa znova stretnúť, budem sa snažiť znova vidieť na tvojej tvári ten prekrásny úsmev.Budem robiť všetko, absolútne všetko preto aby to bolo ako predtým.Už nikdy nedovolím aby mi ťa osud zobral.Nikdy.Sľubujem.“Povedala som si sama pre seba a asi v polovici môjho monológu som mala tvár plnú teplých sĺz.Bola som šťastná.Vedela som čo od života chcem a čo očakávam.Vedela som čo budem robiť a videla som vo svojom živote cieľ ktorý som pripravená dosiahnuť nech sa deje čokoľvek.
A raz…raz keď sa mi to podarí si vyhľadám Yetty.Splním jej jej sen o ktorom tak veľmi sníva a v ktorý tak veľmi verí.Viem že sa o mňa bude strachovať a bude sa báť že som sa stratila ale čoskoro si zvykne a zabudne na mňa.Ale raz.Raz ju prekvapím.Prídem za ňou a pozdravím ju a budem jej pomáhať tak veľmi ako ona mne.Budem robiť všetko pre to aby bola šťastná.
„Sľubujem.“Zopakovala som.