Nastal ten čas.Nastal čas kedy sa môj život otočí o stoosemdesiat stupňov.Vedela som že len čo vstúpim do vnútra môj život už nebude ako predtým.Stále som bola plná strachu ale bolo to o čosi lepšie.Vo svojej ruke som silným stiskom zvierala ruku Yetty až bolo prekvapujúce že sa nesťažovala.
„Už za pár minút sa koncert začína!“Vzrušene povedala Yetty.Sedeli sme v rade dlhých dvanásť hodín, vlastne myslím že to bolo oveľa viac.
V tomto momente sme však už stáli, nesedeli sme.
Yetty sa stále nedočkavo usmievala a pozerala pred seba kedy otvoria vchod do arény.Ja som sa spoliehala na to že ma začne tahať za ruku aby som sa na ten vchod nemusela pozerať tiež.
Bolo to tu.Vchod sa otváral.
Všetky fanúšičky začali pobláznene utekať dovnútra a rýchlo dávať lístky mužom ktorí im ich následne pretrhli a menšiu časť si nechali u seba.My s Yetty sme tiež utekali.Vlastne utekala len ona a ja som sa nechávala ťahať.Snažila som sa aby moje oči boli čo najviac zavreté, bála som sa že keď ich otvorím uvidím jeho.
Nevedela som či chcem či nie.Moje kroky sa stále zrýchľovali zrazu som mla pocit že bežím spolu s Yetty.Moje podvedomie si želalo ho vidieť.Žiadalo si aspoň jedn pohľad na jeho tvár, na jeho postavu a vlasy.Žiadalo si počuť jeho hlas…
Hneď ako sme si nechali odtrhnúť naše lístky sme vstúpili do arény.Pozerala som sa vôkol seba no jeho som zatiaľ nikde nevidela.Vydýchla som si.
Yetty začala hneď hlasno jačať no pri tom hluku čo spôsobovali ostatné dievčatá ju nebolo takmer vôbec počuť.Rýchlo sa spolu somnou predierala popri ostatných pubertiačkach až úplne dopredu k pódiu.Čím viac sme sa približovali tým viac som želala ho vidieť.Malá časť zo m§a začala naozaj dúfať v to že ho uvidí ale tá väčšia bola od strachu, bolesti a smútku bez seba tak ako ja sama.
Zaznelo čosi ako signál.
Na pódiu som si všimla siluetu niekoho vysokého.Tá osoba mala veľmi veľké vlasy pripomínajúce punkový štýl.Zdvihla pravú ruku a otvorila svoje ústa.
„Zdravím vás!“Bolo to ako keby do mňa udrel obrovský, silný, ten najsilnejší blesk.
Zrazu som tú siluetu videla celú.Do mojich očí sa nahromadilo asi tisíce sĺz ktoré si žiadali vyjsť na povrch mojej tváre.
Yetty začala jačať ešte hlasnejšie ale ja som si to nevšímala.
Videla som tam jeho.Jeho tenké ruky, jeho hnedé oči, jeho pery a nos.Stál tam tak ako som ho videla pred desiatimi rokmi.Vlastne sa na ňom vôbec nič nezmenilo.Vyzeral ako Bill.
Bol to Bill.
Nechcela som si to priznať.Nechcela som si priznať ako veľmi ma to bolí.Mala som pocit ako keby som zabudla na všetky tie roky trápenia ako keby sa nič z môjho života nikdy nestalo.
Mala som pocit ako keby som sa vrátila o desať rokov dozadu a videla ho na školskej chodbe.Mala som pocit ako keby som sa vrátila o päť rokov dozadu a lúčila sa s ním keď mi povedal že odíde a vráti.Mala som pocit že som ten najšťastnejší človek na svete.Mala som pocit že som tam smutná ako nikdy.
Usmiala som sa.
Bol to úsmev plný bolesti, smútku, radosti a šťastia zároveň.Nebol to úsmev.Bol to mierny úškrn ktorý naznačoval všetko čo som doteraz prežila.
Bolo to neuveriteľné vidieť ho rovno pred sebou po všetkých tých rokoch trápenia.Jeho telo pohybujúce sa ako keby bol nejaký mimozemšťan.Ako keby nepatril na túto planétu, ako keby nebol jedným z nás.
Mala som trach sa čo i len pohnúť bála som sa že tento zváštny pocit ktorý naznačoval úplne všetko čo sa v mojom živote stalo zmizne.Moja tvár bola od sĺz úplne premočená, mala som ppcit ako keby som spadla do obrovského studeného bazéna.
Mala som pocit že žijem.
Cítila som sa že v tejto chvíli žijem tu a teraz a nikde inde.Ako keby to už nebolo tak ako predtým.Bola som tu.Bola som Prudence Wennová a nikto iný.Stála som hneď oproti pódiu a pozerala sa na tú najkrajšiu bytosť na svete očami jeho bývalej.
Zrazu mi nezáležalo na tom čo sa deje, čo sa dialo a čo sa bude diať.Cítila som sa kúzelne.Nevedela som či je to dobrý alebo zlý pocit.Nevedela som definovať ako sa cítim, čo robím.
Koncert netrval dlho a všeto sa musí raz skončiť.Než som si stihla ten krásny pocit vychutnať som počula slová rozlúčky.
„Majte sa boli ste úžasní!Ďakujeme.“Bill zdvihol jednu ruku a šťatne sa pozeral okolo seba.
„Toto je moje dvojča Tom ktorý hrá na gitaru, toto je bubeník Gustav a tamto je basgitarista Georg.A ja som Bill Kaulitz.“Hneď ako dokončil svoju vetu sa poklonil.
Všetky krásne pocity ktoré som doteraz prežívala nahradila intenzívna bolesť.
Bill Kaulitz.Ty si všetko.Ty si všetko o čom som doteraz rozmýšľala si jediný zmysel môjho života aj keď som si to nikdy nechcela priznať.Si ten pre koho dýcham a ten pre koho by som spravila čokoľvek čo by si len povedal.
Lenže na to ja nikdy nebudem mať možnosť lebo som ju premárnila.