Rozpad.

Zasnežené suché konáre, zamrznuté pod ťarchou mínusových teplôt sa začali prebúdzať k životu a tak ako končila zima, končil sa aj jeden veľký žiarivý sen.
Sen vytvorený mladou skazenou mysľou plnou veľkých nádejí.Sen elektrických gitár, vysokých platforiem a kožených búnd.
Sen dvoch chlapcov a jedného šialeného dievčaťa.
Miesto plné hluku, hudobných nástrojov a kreatívnych nápadov zapádava prachom a prázdnymi flašami od alkoholu a osud nám znova so šibalským úsmevom pripomína že všetko je pominuteľné.
Dni plné smiechu, plaču a agresívnych výstupov sa dávno skončili a v mojej duši ešte stále nieje pokoj.Stojím na tých vysokánskych točitých schodoch života a neviem sa pohnúť o stupienok vpred.
Svet ktorý bol plný farieb, hoci bolo všetko sivé, svet plný svetla hoci boli na oblohe mraky, ten svet plný tepla hoci sme mali prsty skrehnuté od zimy je zrazu čierny a môj výhľad vpred…
Bezcielny.
Všetko čím som bola a všetko čím som sa mala stať zostalo tam, v chladnej tmavej skúšobni.
Deň čo deň, mesiac za mesiacom, ročné obdobia ma predbiehajú rýchlejšie ako predtým a ja upadám hlbšie a hlbšie do čiernej diery ničnerobenia a mrhania časom takým drahým ako sám svet.
Preto sa vám, milí pozorovatelia, vyrozprávam zo svojich chmárov skôr než ma celkom pohltia až po korienky zriedených vlasov.
Bola som kým som vždy chcela byť a život som držala v rukách tak pevne že mi ho z nich nemohol nik vytrhnúť.Moje ciele boli vysoké tak ako moje topánky a samotná spomienka na to že som mohla byť niekedy predtým nešťastná bola bledšia než moje chudokrvné telo.
Tí chlapci boli mojou rodinou, mojimi milencami, mojimi najlepšími priateľkami a mojimi najväčšími nepriateľmi.
Myslím si že vzťah môže fungovať, ak máte rovnaký stupeň cieľavedomosti a uvedomujete si ktorým smerom a ako intenzívne mierite.Ak spolu tieto dispozície nesúladia, nastane chaos.Všetkými tak veľmi nenávidený a obávaný chaos.
A svet, ten sa neudrží.Rozpadne sa ako domček z karát a v jeden okamih stojíte oproti sebe, každý sám bez štipky ohľaduplnosti, cítite nenávisť, ste nepochopení.Jeden druhým.
Trvá to dlhý čas, znova svet poskladať tak aby bolo všetko na správnom mieste.
Taký dlhý že by už bol čas mať to hotové, obuť si drahé topánky, obliecť si podväzky a sebavedomo vykročiť vpred.Voči všetkým očiam ktoré vravia „Ja som ti to hovoril.“ .Voči všetkým milujúcim aj nenádiacim, voči krehkým aj silným.
Vykročiť a milovať.Pretože to je jediný spôsob ako nájsť šťastie a nastúpiť na správnu cestu.Potom už stačí sa len nechať viesť.
Po troch ročných obdobiach som ešte ani len nezačala.
Je čas.Viem že je.
Keby som tak vedela ako.Ako sa vykrútiť z toľkého chaosu, ako odlíšiť toľké vnemy a uložiť ich na správne miesto.
To je všetko čo som chcela milí pozorovatelia.Ďakujem.
Odchádzam a milujem vás.
Pretože napriek všetkému viem, že to je jediný správny začiatok.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Related Post

Cestou.Cestou.

Stratila som dvacku Cestou popri zhrdzavenom zábradlí Hlavu som si položila na striebornú tácku Nech viem že samoja snaha o ňu zrkadlí Stratila som nádej Cestou do schátraného obchodu A