Svet za mojou stenou (4.časť)

„Ty to ešte stále nechápeš?!“Nahnevane som na ňho pozrela.Ani keby som mu to napísala písomne tak to nepochopí.

„Prepáč ale nechápem.No a čo že si s ním chodila?Veď je to výhoda.Kedy sa ti zachce môžeš ísť a povedať to novinárom a staneš sa slávna.“

„To by som nikdy nespravila!“

„Prečo nie?“Už vyzeral naozaj zmätene.

„Tak fajn vysvetlím ti to.Ale už ma s tým neštvi.Rozišli sme sa.Opustil ma.Navždy.“Hovorila som tichšie.Zase ma prepadla tá bolesť ktorej sa vždy obávam.

„Ale prečo si kvôli tomu taká smutná?Veď v tvojom živote ešte bude toľko chlapcov.“
„Hovoríš ako keby si bol odo mňa starší.“Pdvrátila som pohľad.Mal pravdu.Ale ja nikoho iného nechcem.

„Prepáč.Len chcem povedať že by si sa s tým nemala trápiť keď budeš mať ešte tisíc ďalších.A aj tak, myslím si že toto celé je len nejaký vtip.Ja takýmto veciam neverím.“Začali mi z očí tiecť prúdy teplých sĺz.Snažila som sa rýchlo ich zotrieť ale tiekli príliš rýchlo.On to nechápe.Nevie pochopiť že ja ho zo svôjho srdca nedostanem či už chcem veľa alebo vôbec.Ani keby som sa snažila ako najviac môžem ja budem milovať len jeho.On bude pre mňa vždy jediný.Vždy.

„Tak mi never keď chceš!Ja mám svoje spomienky mám svoje zážitky…mala som Billa…“

Hovorila som sekavým hlasom snažiac sa zotrieť tie dotieravé slzy.

„To ma mrzí.Nechcel som ťa…rozplakať.Už ti verím.Ale zdá sa mi to akosi…no nestáa sa každý deň že by niekto koho poznám chodil so speváckou hviezdou známou po celom svete.“

„Ja s ním nechodím.“Opravila som ho.

„Tak prepáč.Chodila si.“

„Ešte raz sa mi za niečo ospravedlníš asi ti jednu vrazím.“Zasmial sa.Ako na povel som sa zasmiala tiež.Konečneč som prestala plakať a cítila som sa o niečo lepšie.Ako keby mi zo srdca spadol obrovský balvan.Tentokrát som sa po dlhej dobe smiala od srdca a nie nútene.

„Vieš že je mi lepšie po tom ako som sa ti vyrozprávala?“
„To som rád.“
„Prečo si vlastne tak veľmi chcel aby som ti to povedala?“

„Lebo ťa to trápilo.“Pozrela som na ňho veľmi prekvapeným pohľadom.Tá veta znela na ňho až príliš múdro.Stála som ako obarená, prekvapilo ma že to decko vie aj normálne rozmýšlať.

„Ako..si to vedel?“

„No tak Prue to že je medzi nami štyri roky rozdiel neznamená že ty jediná tu vieš používať rozum.“Zase sa zasmial tým jeho náláduzlepšujúcim smiechom.

„Nie ja len…na také decko ako si ty sa mi zdala tá vetá primúdra ty krpec.“Zasmial sa ešte hlasnejšie.Ešte nikdy som nezažila že by sa niekto smial na tom že ho ten druhý uráža.

„Prudence.“Náhle zvážnel.“Ak sa s ním chceš znova stretnúť.Pomôžem ti.“Tentokrát som sa musela od srdca zasmiať ja.Je nemožné aby som sa s ním znova stretla.Stratila som ho navždy a on sa mi nikdy nevráti.

„Mark nekecaj blbosti.Takéto detské sľuby poznám.Keď si decko sľúbiš si s niekým aj modré z neba a v tej chvíly sa ti to zdá logické a dosiahnuteľné.To čo chcem ja nikdy nedostanem je ti to jasné?“

„Nie ja to myslím vážne!Chcem ti pomôcť!“

„To je od teba síce pekné ale chcieť nestačí.On je mega hviezda.On je celebrita.Je tak vysoko že tam sotva dosiahnem.Pochop už že k nemu sa dostanú len tí najlepší.“

„Ale musí byť nejaký spôsob…“

„Žiadny nieje!A už ma s tou tvojou prehnanou nádejou hneváš!Čau!“Urazene som odpochodovala preč a chôdza prešla do behu.Bežala som tak rýchlo až sa za mnou prášilo.Čím dlhšie som utekala tým väčší bol pocit beznádeje.Zastavila som sa na konci prázdnej ulice pri starom veľkom strome ktorý tam stojí už od nepämati.Začala som do ňho celou silou kopať a udierať päsťami.Slzy tiekli prúdom.

„Prečo?!Prečo?!Bill prečo?!“Kričala som do prázdna.Bolo ma počuť snáď aj do druhej dediny ale tým som sa nezaoberala.Ruky ma už od udierala boleli ale nad tým som sa nepozastavovala.Nohy som mala odreté od kopania ale bolesť som nevnímala.

Chcem len Billa.To chcem tak veľa?