Asi pred rokom či dvoma som ešte na svoj predošlý blog písala článok o našej situácii v rodine.
Pri písaní toho článku som veľmi, srdcervúco plakala.
Želala som si aby to bolo inak.Aby ten článok písal niekto iný zatiaľ čo ja by som písala o tom aká som šťastná.
Želala som si aby to bolo inak.Aby ten článok písal niekto iný zatiaľ čo ja by som písala o tom aká som šťastná.
Pamätám sa ako som pred šiestimi rokmi sedela v aute a dívala som sa na miesto ktoré som do toho okamihu považovala za domov.Za volantom sedel mamin nový priateľ a ona sedela na sedadle spolujazdca.Počúvala som ich rozhovor ktorý vo mne vyvolával otázky.
„Mami?“
„Mami?“
„Áno?“
„Ty si prišla o prácu?“
„Niečo také Sofi.“
„Ty si prišla o prácu?“
„Niečo také Sofi.“
„A teraz nebudeš zarábať?“
„Neboj budem Sofi.“
Ďalej som sa zamyslene pozerala cez okno a pred očami som mala panelák v ktorom som strávila takmer celý svoj život.Za mojím chrbtom, v kufri, boli nejaké poličky, moje hračky a bábiky a nejaké veci bez ktorých sa v našom novom byte nezaobídeme.
Keď som ten byt prvý raz videla nevadilo mi že bol taký malý.Síce má len jednu izbu ale páčil sa mi.Pretože som si myslela že je to len prechodné.Len na chvíľu.
„Onedlho sa odtiaľto presťahujeme však?A ja budem mať krásnu vlastnú izbu.“
„To dúfam.“ odpovedala mi mama.
Prešiel rok.Dva.Tri.
Štyri.
A tak ďalej.
Boli časy keď jediné jedlo čo som dala do úst bolo granko a sypká krupica.Jednoducho preto lebo nič iné nebolo.Boli časy keď sme sa museli potupne báť kedy nám príde na zvonček zazvoniť domovník, mali sme obrovské dlhy na nájomnom.
Zvykla som si na to že aby som si na niečo pekné našetrila, nesmiem niekoľko dní jesť.Moja matka si to síce neželala lenže ja som sa nemienila zmieriť s tým že nebudem ako ostatné dievčatá.Snívala som o tom že raz budem chodiť po obchodoch a budem mať všetko čo si zaželám.Že si raz len tak objednám pizzu a ešte mi aj zostane mnoho peňazí.Snívala som o tom že bude lepšie.
Vždy keď sa niekto predomnou sťažoval na to ako na ich rodinu vplýva kríza, v duchu som sa bolestivo usmiala.Často som počula veci ako „Je to príšerné, v reštaurácii som nebol ani nepamätám.“ alebo „Som chudobná ako kostolná myš, už nemám ani na kaderníčku.“
Alebo som vždy neveriacky vypleštila oči keď mi niekto vravel že sú bez peňazí a potom ma pozval k sebe domov.Chladničku mali zväčša plnú, v kúpeľni veľa šampónov a na záchode toľko toaletných papierov až som mala pocit že sa ani nedajú spotrebovať.Bolo to tak v 90% prípadov.
Vždy som myslela na to, čo by si pomysleli keby videli ako si žijeme my.Toľko ráz sa stalo že som si musela hlavu umyť šampónom pre mačky alebo telovým gélom.Alebo penou do kúpeľa.Na večeru som väčšinou jedla ľad, ak nič iné nebolo.A ráno som si obliekla svoje, na pohľad drahé, oblečenie a s úsmevom som chodila po ulici.Akoby sa nič nedialo.
Tieto časy trvali až..do včera.
Nechcem hovoriť čo sa stalo lebo neviem či je to vhodné.
„Neboj budem Sofi.“
Ďalej som sa zamyslene pozerala cez okno a pred očami som mala panelák v ktorom som strávila takmer celý svoj život.Za mojím chrbtom, v kufri, boli nejaké poličky, moje hračky a bábiky a nejaké veci bez ktorých sa v našom novom byte nezaobídeme.
Keď som ten byt prvý raz videla nevadilo mi že bol taký malý.Síce má len jednu izbu ale páčil sa mi.Pretože som si myslela že je to len prechodné.Len na chvíľu.
„Onedlho sa odtiaľto presťahujeme však?A ja budem mať krásnu vlastnú izbu.“
„To dúfam.“ odpovedala mi mama.
Prešiel rok.Dva.Tri.
Štyri.
A tak ďalej.
Boli časy keď jediné jedlo čo som dala do úst bolo granko a sypká krupica.Jednoducho preto lebo nič iné nebolo.Boli časy keď sme sa museli potupne báť kedy nám príde na zvonček zazvoniť domovník, mali sme obrovské dlhy na nájomnom.
Zvykla som si na to že aby som si na niečo pekné našetrila, nesmiem niekoľko dní jesť.Moja matka si to síce neželala lenže ja som sa nemienila zmieriť s tým že nebudem ako ostatné dievčatá.Snívala som o tom že raz budem chodiť po obchodoch a budem mať všetko čo si zaželám.Že si raz len tak objednám pizzu a ešte mi aj zostane mnoho peňazí.Snívala som o tom že bude lepšie.
Vždy keď sa niekto predomnou sťažoval na to ako na ich rodinu vplýva kríza, v duchu som sa bolestivo usmiala.Často som počula veci ako „Je to príšerné, v reštaurácii som nebol ani nepamätám.“ alebo „Som chudobná ako kostolná myš, už nemám ani na kaderníčku.“
Alebo som vždy neveriacky vypleštila oči keď mi niekto vravel že sú bez peňazí a potom ma pozval k sebe domov.Chladničku mali zväčša plnú, v kúpeľni veľa šampónov a na záchode toľko toaletných papierov až som mala pocit že sa ani nedajú spotrebovať.Bolo to tak v 90% prípadov.
Vždy som myslela na to, čo by si pomysleli keby videli ako si žijeme my.Toľko ráz sa stalo že som si musela hlavu umyť šampónom pre mačky alebo telovým gélom.Alebo penou do kúpeľa.Na večeru som väčšinou jedla ľad, ak nič iné nebolo.A ráno som si obliekla svoje, na pohľad drahé, oblečenie a s úsmevom som chodila po ulici.Akoby sa nič nedialo.
Tieto časy trvali až..do včera.
Nechcem hovoriť čo sa stalo lebo neviem či je to vhodné.
Jednoducho sa to zlepšilo.Tak veľmi.
Prvý raz po tom všetkom, po šiestich rokoch to prišlo.Vážila som si to viac než čokoľvek iné na svete.Každý jeden kúsok čo som si kúpila som pohladkala a v duchu som poďakovala.Nikdy som si nekupovala niečo čo stojí viac ako dvadsať eur.Už to pre mňa bolo dosť.
A zrazu…zrazu to bolo „v pohode“.Zrazu to nič neznamenalo.Chodila som po obchodoch a obzerala som si tie najkrajšie kúsky.Kúpila som si všetko čo som potrebovala a to ani zďaleka nieje koniec.Nohy ma pália, oči mám unavené ale tento pocit zo mňa len tak nevyprchá.
Chcem vás všetkých poprosiť, vážte si to čo máte najviac ako to ide.
A nikdy sa nesťažujte na to že nemáte dostatok.
Príde ešte viac nedostatku.A nikdy neviete či ten čo vás počúva, ten čo má kabelku od Gucciho, náhodou nežije v jednej izbe s celou rodinou a nechrúme každý večer kocky ľadu.
Prvý raz po tom všetkom, po šiestich rokoch to prišlo.Vážila som si to viac než čokoľvek iné na svete.Každý jeden kúsok čo som si kúpila som pohladkala a v duchu som poďakovala.Nikdy som si nekupovala niečo čo stojí viac ako dvadsať eur.Už to pre mňa bolo dosť.
A zrazu…zrazu to bolo „v pohode“.Zrazu to nič neznamenalo.Chodila som po obchodoch a obzerala som si tie najkrajšie kúsky.Kúpila som si všetko čo som potrebovala a to ani zďaleka nieje koniec.Nohy ma pália, oči mám unavené ale tento pocit zo mňa len tak nevyprchá.
Chcem vás všetkých poprosiť, vážte si to čo máte najviac ako to ide.
A nikdy sa nesťažujte na to že nemáte dostatok.
Príde ešte viac nedostatku.A nikdy neviete či ten čo vás počúva, ten čo má kabelku od Gucciho, náhodou nežije v jednej izbe s celou rodinou a nechrúme každý večer kocky ľadu.