Pondelok 26.12
Pamätám sa na minuloročný Silvester.Sedela som za oknom a dívala som sa na ohňostroje.Moja mama s pohárom šampaňského v ruke prehodila:
„Rok 2011 má vraj symbolizovať zmenu.“
„No to zvedavá.“pokrčila som plecami.
V hlave mi napadlo toľko vecí.V tom čase som už mala začínajúci vzťah s niekým o kom som si myslela že to s ním vydrží naozaj veľmi dlho.Čakala som ale zároveň aj nečakala od nového roka veľa.Nakoniec však všetko bolo úplne inak ako som si predstavovala.Nikdy som neurobila taký krok dopredu, nikdy som sa neposunula tak veľmi ako tento rok.Už nikdy nebudem tou ktorou som bola predtým, mám pocit že tá minulá Sofia bola úplne iný človek.Jediné čo ma s ňou ešte spája je zasnenosť.To sa snáď nikdy nezmení.
Za tento rok som sa toho naučila mnoho.
Naučila som sa ako milovať každého, aké je to nádherné keď vidíte niekoho kto s vami nemá nič spoločné ale aj tak na neho hľadíte s láskou.Pretože je dokonalý.Taký aký je.
Naučila som sa ísť si za tým čo chcem robiť.Podarilo sa mi zo seba odhodiť kus bremena ktorý ma síce stále trochu drží ale verím že sa mi to podarí čoskoro odstrániť.Spievam.Pane Bože ja spievam!
Napriek tomu že to čo teraz napíšem bude znieť smutne, prosím vás nevnímajte to tak.Naučila som sa byť sama, naučila som sa nepotrebovať lásku ako takú.Vo vzťahu.Pretože pre mňa tieto veci asi skutočne nie sú.Sú pre ľudí ktorý vedia o ľudí prichádzať.Vedia tomu druhému dať slobodu.Vedia nekomplikovať.A to ja neviem.Avšak, nerobím z toho tragédiu.Až si ma láska nájde, nájde si.Ale nedúfam v to.
1.1.2012
Silvester je za mnou.
Vždy som si želala môcť byť posledný deň v roku s tými ktorých mám najradšej.A tento rok som tak aj plánovala urobiť.Pozvala som k nám všetkých svojich blízkych priateľov.
Mali sme sa stretnúť v centre mesta a odtiaľ sa vybrať ku mne.Avšak pár hodín po tom ako sme sa stretli som sa dozvedela že neprídu.Veľmi ma to mrzelo pretože som sa skutočne snažila.Aby sa mali skvelo.Bolo to pre mňa veľmi dôležité.
Spočiatku som sa snažila si to nepripúšťať.No a čo, tak neprídu.Potom som zavolala kamarátke aby som sa uistila či sa dostaví.Čosi sa vo mne zlomilo a rozplakala som sa.Len tak, potichu.Aspoň myslím.Mrzelo ma že…vlastne ani neviem čo presne ma toľko mrzelo.
Nebolo to preto lebo by bola moja snaha zbytočná.Áno snažila som sa, upratovala som, nakúpila som pre každého zvlášť to čo má rád, zabezpečila som ostatné potrebné veci, popasovala som sa s vlastnou posteľou (rozobrať ju bola naozaj ťažká úloha) a snažila som sa aby každý detail vyhovoval každému.Lenže robila som to rada, nie preto lebo by som za to vyžadovala poďakovanie alebo uznanie.Jednoducho som chcela aby sa cítili všetci skvelo.Pretože ak by sa skvelo necítili, mala by som pocit že som za to zodpovedná.
A tak som plakala.A vravela že mi to je ľúto.A pýtala sa tej najmilšej kamarátky po telefóne či príde aj tak.Aj keď nás malo byť viac a…a tak.Tešila som sa na to ako pôjdeme ku mne v skupine, ako sa budeme zabávať cestou domov.
Lenže zrazu som stála na zastávke, bola už tma a vyzerala som ako akási nepodarená mrkacia bábika.Zúfalo som sa snažila udržať slzy pretože ma premáhala osamelosť.Okolo mňa chodili skupinky ľudí ktorí sa zabávali a smiali a ja som v jednom momente stála úplne sama.Istá pani ktorá stála neďaleko odo mňa sa na mňa v jednom kuse dívala nepríjemným pohľadom.
Je to také podozrivé že je niekto smutný na verejnosti?!pomyslela som si.Nemám takéto situácie rada.
Vždy som si želala môcť byť posledný deň v roku s tými ktorých mám najradšej.A tento rok som tak aj plánovala urobiť.Pozvala som k nám všetkých svojich blízkych priateľov.
Mali sme sa stretnúť v centre mesta a odtiaľ sa vybrať ku mne.Avšak pár hodín po tom ako sme sa stretli som sa dozvedela že neprídu.Veľmi ma to mrzelo pretože som sa skutočne snažila.Aby sa mali skvelo.Bolo to pre mňa veľmi dôležité.
Spočiatku som sa snažila si to nepripúšťať.No a čo, tak neprídu.Potom som zavolala kamarátke aby som sa uistila či sa dostaví.Čosi sa vo mne zlomilo a rozplakala som sa.Len tak, potichu.Aspoň myslím.Mrzelo ma že…vlastne ani neviem čo presne ma toľko mrzelo.
Nebolo to preto lebo by bola moja snaha zbytočná.Áno snažila som sa, upratovala som, nakúpila som pre každého zvlášť to čo má rád, zabezpečila som ostatné potrebné veci, popasovala som sa s vlastnou posteľou (rozobrať ju bola naozaj ťažká úloha) a snažila som sa aby každý detail vyhovoval každému.Lenže robila som to rada, nie preto lebo by som za to vyžadovala poďakovanie alebo uznanie.Jednoducho som chcela aby sa cítili všetci skvelo.Pretože ak by sa skvelo necítili, mala by som pocit že som za to zodpovedná.
A tak som plakala.A vravela že mi to je ľúto.A pýtala sa tej najmilšej kamarátky po telefóne či príde aj tak.Aj keď nás malo byť viac a…a tak.Tešila som sa na to ako pôjdeme ku mne v skupine, ako sa budeme zabávať cestou domov.
Lenže zrazu som stála na zastávke, bola už tma a vyzerala som ako akási nepodarená mrkacia bábika.Zúfalo som sa snažila udržať slzy pretože ma premáhala osamelosť.Okolo mňa chodili skupinky ľudí ktorí sa zabávali a smiali a ja som v jednom momente stála úplne sama.Istá pani ktorá stála neďaleko odo mňa sa na mňa v jednom kuse dívala nepríjemným pohľadom.
Je to také podozrivé že je niekto smutný na verejnosti?!pomyslela som si.Nemám takéto situácie rada.
Nakoniec všetko dopadlo krásne.
Síce som prvý rok vo svojom živote zmeškala odpočítavanie ale nevadilo mi to.Asi päť minút pred polnocou sme sa šli von prejsť a strážili sme si čas aby sme prišli domov včas.Avšak kto vie prečo, keď na mojom mobile bol čas minúta pred polnocou, všade naokolo už vybuchovali prekrásne ohňostroje.
Bola som taká šťastná!
Myslela som na to aké mám šťastie.
Pretože som sa cítila taká voľná.Taká ľahká, bez jedinej príťaže, starosti.
Bola som taká šťastná!
Myslela som na to aké mám šťastie.
Pretože som sa cítila taká voľná.Taká ľahká, bez jedinej príťaže, starosti.
Prv než som všetkých vyobjímala som zavolala svojej najlepšej priateľke.Tak veľmi ma jej slová zahriali pri srdci!
„Viki šťastný nový rok!Veľmi veľmi ťa ľúbim!“
„Och Sofi aj ja teba strašne-prestrašne ľúbim!Aj tebe!“
„Viki šťastný nový rok!Veľmi veľmi ťa ľúbim!“
„Och Sofi aj ja teba strašne-prestrašne ľúbim!Aj tebe!“
Ešte sme si povedali pár slov, bola taká šťastná!Asi tak ako ja.Ten krásny telefonát perfektne podčiarkol moju náladu.
Som taká rada že som prežila tento sviatok s ľuďmi ktorí tam boli.Krajšie to snáď ani nemohlo byť.
Silvestrovská fotka.Vážne nemám poňatia o čom som to hovorila ale aspoň vidieť aká som bola prešťastná:)