Ich liebe dich Bill <3 Heaven. A čo ten posledný dielik?

A čo ten posledný dielik?

Stalo sa to asi pred mesiacom.Sedela som v kresle a oproti mne sedela moja najlepšia priateľka.
Napadlo mi…čo ak?
Čo ak…
V očiach som mala slzy.
„Viki?“
„Áno?“
„Hanbíš sa za mňa?“Srdce mi začalo biť rýchlejšie pretože som sa bála odpovede.Predsa len..čo ak je môj výzor až príliš extrémny?Nevkusný?
Ani nie o pár sekúnd som sa dočkala odpovede.
„Sofi ty…si iná.To predsa obe vieme.Ľuďom tu, to môže pripadať zvláštne možno až smiešne.Samozrejme nie každému, to je jasné.Lenže ja ťa poznám už príliš dlho na to aby som videla tvoju prirodzenosť aj napriek tomu že ju tam veľa ľudí nevidí.Vidím na tebe aká si krásna a neviem si ťa inak ani predstaviť.A to že po nás pozerajú keď ideme po ulici ma nezaujíma, mám predsa vedľa seba svoju krásnu Sofi.A takú ťa zbožňujem.“
Od tej chvíle premýšľam úplne inak.
Vždy som svojich priateľov milovala z celého srdca.Tentoraz ich však beriem ešte menej ako samozrejmosť a ešte viac ako ten najvzácnejší klenot.
Avšak priateľmi nemyslím kopu ľudí ktorí o mne takmer nič nevedia ani ľudí ktorých by som poznala rok-dva.Ak som tých ľudí nespoznala v detstve tak si ich neviem pripustiť poriadne k telu.Ak áno, je to veľká výnimka.
Predstavujem vám tých najdokonalejších, najkrajších a najlepších ľudí na svete.Milujem ich z celého srdca a každým dňom viac.Vždy stoja na mojej strane rovnako ako ja vždy stojím na tej ich.
Odkedy sa v mojom živote stal veľký prevrat, mám pocit že do seba všetko zapadá.
Tým veľkým prevratom nazývam rozchod ktorý ma bolel veľa.Ešte vždy verím na osudovú lásku napriek tomu že som si myslela že už som ju držala priamo a pevne v rukách.Lenže oni pri mne stáli, pri každej jednej slze.Zbytočnej či dôležitej, vždy tu boli aby ma držali za ruku a snažili sa urobiť to jednoduchším.Mám obrovské šťastie že s týmito ľuďmi chodím do školy, tým pádom s nimi môžem byť každý deň.
Pred dvoma dňami sme mali náš prvý výlet po piatich rokoch.Sedela som v štyroch sedadlách oproti sebe spolu so svojimi najbližšími priateľkami.Za mnou sedeli spolužiaci (nemám rada to slovo, znie to veľmi neláskyplne) a vedľa ďalšie dve.
Celú cestu som si pospevovala obľúbené pesničky tak nahlas ako sa mi chcelo, smiala som sa len tak z ničoho nič alebo som jednoducho hovorila ako veľmi ich ľúbim.A každý z nás mal možnosť byť sám sebou.Aj ju využil.
Nikto sa nemusí pretvarovať či kontrolovať svoje chovanie.
Si sám sebou?Tak si perfektný.
A tak to je.
Všetko do seba zapadá až na posledný kúsok.
Avšak kto vie, nájdem ešte svojho princa aj keď ho už tak veľmi netreba?:)

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Related Post

Som.Som.

Kto vlastne som? Som uplakaná.Často plačem.Väčšinou je to kvôli tomu že mi čosi chýba.Tiež zvyknem plakať pri pohľade na veľký dav.Neviem prečo ale vždy ma zavalí obrovský pocit šťastia a