Krátky príbeh jedného zúfalca.

Pomaly, precízne a čo najdetailnejšie sa snažila rozpamätať sa.
Každý detail, každý jeden moment.Každé jeho slovo, každý jeden bozk.

Aj ten najnepatrnejší pocit.Jeho slzy, jej úsmev, jeho úsmev a jej slzy.

Snažila sa tak veľmi že jej po čele začal stekať tenký prúd potu.Mohla robiť čo len chcela, nebolo to možné.Všetky spomienky sa jej zlali to jedného obrovského kašovitého celku.Jednej obrovskej škály chýb ktorých sa dopustila, chtiac či nechtiac.Jednej obrovskej škály pestrovarebných momentov ktorej nebolo konca.

„Je jednoduché obviniť ostatných.Avšak najjednoduchšie je obviniť seba samého.“vravieval jej často.

„Avšak, ako môžem neobviňovať toho, kto to všetko vykonal?Kto načisto stratil rozum?“vyslovila otázku len tak do vetra.Odpoveď by možno prišla, nemala však odkiaľ.

Namočila do čistej vody štetec a následne ním naniesla farbu na plátno.
Malovala, len ona a jej trápenie.
Plátno bolo plné pastelových, jemných farieb.Zatvorila oči a na pár sekúnd by sa úbohému ľudskému oku zdalo že znehybnela.Avšak ľudský zrak je klamný, takmer ako naše myslenie.

Vdychovala vôňu čistého vzduchu, v jej mysli však ten vydýchnutý už s čistotou nemal nič.Videla ako z jej úst vychádzajú priesvitné obláčiky černosti, také temné ako jej ponuré vnútro.

Bude to takto už navždy?

„Navždy je prefíkané slovo.“trpko sa zasmiala na svojich trúfalých myšlienkach.

Nepoučila sa snáď?Človek by si myslel že po toľkých krutých činoch by mala aj tá najneľudskejšia bytosť konečne dozrieť na to aby sa učila z vlastných chýb.
Cítila svoju prehnilosť tak zreteľne že mala odpor k dotýkaniu sa svojho tela.
Otvorila svoje unavené oči aby sa naďalej venovala maľovaniu.
Snažila sa čo najlepšie vytieňovať jeho nádherné črty tváre, také aké ich mala najradšej.Také ako keď ho videla prvý raz.Maľovala ako v tranze v čom sa po pomalých pohyboch štetca dostávala k očiam.
Svetlá hnedá s prímesou zelenej.
„Ako mätová čokoláda.“rozplakala sa.Možno až prehnane.Hystericky.
Napriek tomu neprestávala tvoriť.Bola snáď bláznom?Alebo zúfalcom?
Jedno však vedela s istotou.Láske sa musí vyvarovať, dostala dar o ktorý sa musí podeliť a nie ho márniť v honbe za niečím tak ľudským.Niečím až príliš prirodzeným.

Dokončila posledné ťahy a s oddanosťou sa dívala na nedokonalé dielo.Rozhodla sa neprestať.Neprestane dokedy nebude výtvor perfektný, neprestane dokedy nevyprchá aj tá posledná kvapka jej energie.Jej nádeje.
Neprestane, pretože vie že je to jej poslanie.
Neprestane, pretože to nejde inak.