Zima sa blížila ku koncu a ľudia začínali do skríň ukladať svoje najteplejšie kabáty a bundy.Zubaté slniečko sa na nás usmievalo čoraz častejšie a chladný vietor začínal mať príjemnú sladkú príchuť.
Čakala som na zastávke, kolená sa mi ešte vždy triasli.Oči som mala plné šťastných sĺz ktoré som sa snažila posledných pár týždňov zadržiavať čoraz častejšie.
V diaľke som zazrela vysokú postavu, hlava zahalená do gaštanových vlasov.Usmial sa.
Odhalil svoje dokonalo rovné zuby a ja som mala pocit že umelecké dielo prírody bolo dokončené.
Obtočila som si ruky okolo jeho tenkého krku na pozdrav a zacítila som pach cigariet a marihuany.Telo som ešte vždy mala v triaške od vzrušenia.Stačil jediný dotyk.
Jeho tenké prsty sa preplietli do mojich drobných rúk a hnedé oči sa na mňa dívali s tou najväčšou nežnosťou.
„Poďme preč.“hlesla som.
„A kam?“odpovedal so šibalským úškrnom.
„A kam?“odpovedal so šibalským úškrnom.
„Preč.Ďaleko.“
Cítila som že obloha odráža moje pocity viac než kedykoľvek predtým.Jasne modrá, len výnimočne nádherný biely mráčik.
Stačilo nájsť jediné osamotené miesto, stačilo len pár sekúnd aby sme cítili tlkot srdca toho druhého tak blízko ako je to len možné.Ako ten najsynchronizovanejší rytmus, prekrásna melódia hrajúca v hlavách oboch, zimomriavky na každom milimetri našich útlych krehkých tiel.
O pár hodín sme kráčali v tme, kto vie kam.
„Kam sa tak náhlite slečna?“
„Za vami, ty si tu šéf.“
Oči sa nám smiali, jeho temný pohľad už viac nebol zakalený skrytým nešťastím.Voľnosť, ľahkosť sveta na mojich ramenách, moje telo na tých jeho.
„O chvíľu sa natoľko unavíš že obaja dopadneme na zemi.“vravievala som veselo.
„Nikdy.“vyhlásil.
„Nikdy.“vyhlásil.
Pouličné svetlá slúžili ako jediní svedkovia tých najkrajších chvíľ, len hviezdy nás mohli súdiť.
Súhlasne sa ligotali na tajomnej čiernej oblohe a napriek tomu všetkému čo sa stalo sme cítili že náš maratón sa ešte len začína.
Čas plynul, prichádzali letné večery plné alkoholu a ľahkých drog.Sedeli sme vedľa seba v skrýši za stromami a smiali sa.Kto vie na čom.
„Som voľná!“kričala som.
„Som zhulený.“uchechtával sa on.
„Som tvoja.“otočila som hlavu smerom na neho.
Jemný, no vášnivý bozk bol snáď jedinou možnou odpoveďou.
Jemný, no vášnivý bozk bol snáď jedinou možnou odpoveďou.
„Vieš…vieš ty čo?“zadívala som sa mu do úzkych očí ktorým nič neujde.
„Nemám tušenia.Ako by som pri tebe mohol mať tušenia?“ten nežný úsmev.
„Nemám tušenia.Ako by som pri tebe mohol mať tušenia?“ten nežný úsmev.
„Nezaujíma ma či to bude trvať navždy.Nezaujíma ma to.Komu na tom záleží?Chcem aby to trvalo teraz.“
„Poď.“
Chytil ma za ruku a viedol ma po úzkom chodníku, von z parku.Viedol ma po veľkých uliciach aj úzkych uličkách, po rozhorúčavenom asfalte aj vychodenom či vyjazdenom suchom bahne.
Až na samotný koniec sveta.
Sme na ceste.
Až na samotný koniec sveta.
Sme na ceste.