Viem že si mladý.Všetci sme.Len niektorí na to už zabudli.Viem že si niekedy sám a viem že je to občas ťažké.Taktiež viem aké ťažké je žiť v tej pavučine prvých sklamaní a zreleho pohľadu na svet.
Viem.
Naše srdcia sú ešte čisté avšak mysle čierne od všetkých tých dospeláckych slov.
Vravia že ťa to neuživí však?Vravia že nebudeš šťastný?
Čosi ti poviem.Neexistuje niečo ako absolútna pravda.Mýlia sa.
Aj ty sa mýliš.
Ale uveriť ich pravde je priamou cestou do pekla.Do toho nešťastného pohodlia ktorú prežívajú všetci čo verili, všetci čo sa modlili až kým pochopili aký je svet príšerný.Aký je svet čierny.
Pozri sa im do očí.Sú šťastní?
Viem že si mladý.Aj ja som.Plačem, smejem sa, kričím a občas len ticho sedím a plávam vo vlastnej nezmyselnosti.
Som nešťastná, chcem vrieskať, chcem všetko nechať tak a uveriť pravde tých ktorí si hovoria dospelí.Tých čo zabudli na svoje sny, zabili, nie oni zavraždili, dieťa v sebe.Tým najhorším, najkrutejším spôsobom.Zobrali mu jeho najobľúbenejšiu hračku, vlastné sny.Zavreli ho do osamelej izby, kdesi v temnom kútiku svojej duše kam sa tak zaryto odmietajú pozrieť.
A vieš čo?Neuverím im.
Viem že som dieťa.Viem že nemusím byť, stačí ho mať v sebe a dávať mu po troškách trochu šťastia, raz za čas uveriť vo svoje sny.
Ale aký by to potom malo zmysel?Je šťastie na polovičný úväzok vôbec šťastím?Nemyslím si.
Ja som tým dieťaťom.A budem ním či už budem mladá a svieža alebo staršia s nádhernými vráskami smiechu v kútikoch úst.
Viem že si mladý.Viem že hľadáš v budúcnosti istotu, nie šťastie.Nie eufóriu.
Viem že nemám právo hovoriť o tom ako máš žiť.
Len som chcela aby si vedel že jediná pravda čo existuje si ty.
Nikto iný len ty.
A všetko ostatné je lož.