Časová kapsula

Je také zvláštne čítať tie staré články z pred toľkých rokov. Je to ako nakuknúť do minulosti, ako sa teleportovať, ale len na krátku chvíľu, potom všetko pominie. A ja tu zasa sedím ako dvadsaťštyri ročná a čudujem sa kam sa to všetko podelo. Nemyslím si, že potom už nebude nič nasledovať, dokonca mi ani tak veľmi nechýba ten život, čo som mala predtým, len je to také strašne nepochopiteľné. Tá šialená rýchlosť akou sa dni míňajú, ako sa zrazu všetko zmení a zrazu si človek ani neuvedomí že kedysi dávno bol niekým iným, že si myslel, aké je všetko fixné a ako sa nikdy nedostane z tých sračiek a zrazu…ani sa nenazdá a je to preč. Ale aj tie pekné veci. Ale prídu ďalšie sračky a ďalšie pekné veci. A nikdy to neskončí, bude to prichádzať a odchádzať až do smrti.
Desivá predstava.
Poznám človeka, ktorý má 54 rokov. A zabáva sa, vtipkuje, trpí a žije rovnako ako ja. Rovnako ako akýkoľvek iný z mojich kamarátov. Ešte nedávno by som si myslela, že ak je niekto starší, tak už určite rozmýšľa inak.
Obdivovala som starších ľudí, pretože som mala pocit, že už majú všetko poriešené.
Zároveň som pohŕdala staršími ľuďmi, pretože sa mi zdalo, že už vôbec nevedia o čom je život.
Že si už len sedia na svojich starších zadkoch a pozerajú do telky či počítača. Ale nerobíme to všetci? Nezažívame všetci chvíle ničoty a chvíle radosti a chvíle smútku a nostalgie a zúfalstva a eufórie?
Sme tak strašne ľudskí.
Občas zabúdam na to, že aj v súčasnom momente môžem mať okolo seba ľudí, ktorým na mne záleží. Ktorí tu nie sú len preto, že nevedia ako ma poslať do riti. Ale toľko sa sústredím na priateľov čo odišli, čo sa vytratili bez ohlásenia, že prestanem vnímať svoje okolie. Mám pocit, že každý deň je ako za trest.
Aj tento článok raz bude súčasťou časovej kapsule.
Aj tento článok ma možno prenesie na sekundu do tohto momentu, ktorý už nikdy viac nezažijem, len teraz.
A možno aj keď budem čítať tento článok, budem mať pocit, že som vtedy bola ešte mladá a ešte som vôbec nevedela ako veci dopadnú.
Kto vie.
Ale je to krásne.
V podstate som rada, že blog.cz skončil. Už je to 25 minút, čo zrušili túto platformu. A už je to 25 minút, čo po rokoch píšem článok.
Asi som zabudla, aké je to dôležité.
Aké je písanie liečivé.
A ako je liečivé si nenechávať všetko len v rozpísaných, ale mať v pi*i a zverejniť si čokoľvek chcem. Neber sa tak vážne.
Haha, not gonna happen.
Ale stále sa o to môžem pokúšať.
Napríklad písaním trápnych článkov.