Pre teba všetko zlato (2.časť)

Sedím doma v izbe za počítačom.A plačem.Tak potichu ako to len ide.Dostal som od otca poriadnu facku,mama bola sklamaná a plakala a foter ma chce dať na liečenie.Prečo to nikto nechápe?Prečo nevedia pochopiť že s tým nemôžem nič robiť že toto budem musieť trpieť dokodedy neskončím so školou a možno aj potom…čo keď si ma aj po škole nájdu?Musím sa odsťahovať z mesta.Všimol som si že som nechal odomknuté.Pre istotu som zase zamkol, keby ma tu otec pristihol plakať hneď by mi dával prednášku o tom že som sa zaplietol do drog a teraz z toho mám deprésie.Keď som prišiel domov prezera mi ruky či nenájde vpichy.Nenašiel.Ale jemu to bolo jedno.I keď nemal jediný dôkaz viac veril riaditeľovi než mne.Než svôjmu vlastnému synovi.Rozplakal som sa ešte väčšmi.Som precitlivelý,chovám sa ako nejaký teploš.To všetko kvôli nim.Nenávidím ich.Spomenul som si na Veroniku.Nie nespomenul som si na ňu ja na ňu

myslím stále, dokoca sa mi o nej dneska snívalo.Poutieral som si slzy, schmatol som tašku, nasúkal som sa do svojich tesných džínsov a utekal.Cestou som sa potkol o zábradlie na našich schodoch.Asi som bol až moc zamyslený že som si nevšimol našich veľkých bielych schodov.Nemotorne som sa tackal k botníku a ani som sa neobul len som schmatol boty a utekal na zastávku kde som si ich na premáčané a špinavé ponožky od chodenia po zemi a betóne obul.
Konečne prišiel autobus.Ani som si nekúpil lístok bolo mi to jedno.Hlavne že ju uvidím.Jej krásny úsmev, jej svetlé veľké očí, jej prekrásnu chudú postavu.Vyzerala ako bábika barbie.Našťastie som nestretol revízora.Vystúpil som na tej zastávke kde som včera schúlený sedel.Za automatom na pitie som si všimol tú sladkú farbu vlasov.Samozrejme kto iný to mohol byť ako ona.

„Veroniká!!!“Zakričal som na ňu neuvedomujúc si čo to vlastne robím.Potom som sa začal červenať.Takto zakričať na dámu to sa nerobí.Zľakla sa.Trochu sa mykla a potom sa obrátila na mňa.

„Jéj ahoj Daniel!Čo ty tu?A ako to dopadlo s otcom?“Zase ten jej sladký hlas…vštko na nej bolo sladké a krásne.

„No…zdá sa že ma nenávidí ale mne je to popravde jedno.“Hovoril som sklamaným a trochu posmurným hlasom.

„Aha to ma mrzí.Neboj určit to dobre dopadne som si tým istá.Tak sa znova pýtam…kam máš namierené?“Spýtala sa to tak…veselo.Nadchlo ma ako krásne sa somnou rozpráva.Videla ma len druhý krát v živote ale som si istý že aj mne aj jej to pripadalo ako keby sme sa poznali oveľa dlhšie.

„Nuž aj ja dúfam že sa to s otcom raz urovná.Čo tu robím?No ja som ťa len chcel…“Tak a je to tu.Preriekol som sa.Ja som ťa len chcel vidieť.Dokončil som vetu v svojej mysli.Strašne som sa začal červenať a pozeral som sa do zeme.Bol som strašne rád že mi nieje vidieť cez ofinu do tváre.Keby videla ako strašne sa červenám rozosmiala by sa.Smiala by sa mi….ako som sa len mohol prerieknuť?Mal by som si dávať pozor na jazyk.Veľký pozor na jazyk….obrovský…

„Ty si ma chcel čo?“Aj ona sa pri tejto vete začervenala.Keď sa to povedalo len takto znelo to úchylne.

„Ja…ja…ja som ťa chcel…chcel som ťa pozvať na koncert Avril Lavigne.Bude to za dva dni tak ja len že či by si nechcela ísť somnou…“Stále som sa pozeral do zeme.Čo ma to napadlo?!Koncert Avril Lavigne…ts….na to nikdy nevezmem peniaze.Jeden lístok stojí 50€.A ja budem musieť kupovať dva.To ma nemohlo napadnúť niečo lasnejšie?Zamrzlina, obed, čaj…hocičo.Nie…mňa napadol superdrahý koncert Avril Lavigne.Nevadí.Pre Veroniku spravím všetko.Budem s ňou môcť byť celé tri hodiny v kuse.Bez prestania.To je až moc krásne.

„Dáš mi na seba nejaký kontakt?“

Samozrejme že som dal.Dal som jej číslo mobilu a icq.Potom sme sa rozlúčili a ja som šťastím bez seba letel domov.Skoro som od šťastia poskakoval.Pôjdem na koncert s najkrajším dievčaťom na svete.Nikto nevyzerá tak ako ona.Prišiel som domov a potichu som cupkal do izby.Mama s otcom v obývačke pozerali telku.Nechcel som aby si ma všimli tak som sa čo najtichšie odpratal do izby a ešte tichšie som zavrel dvere.

**************************************

Vstal som plný nadšenia a radosti.Dneska je ten osudový deň.Dneska ju konečne uvidím.A budem ju mať len pre seba celé tri hodiny.Potichučky som odcupkal do kúpeľne zobral som žehličku na vlasy a začal som sa dávať do poriadku.Ofinu som si starostlivo včesal do očí, použil som aj ceruzku na oči a jemný make-up.Budem vyzerať ako gay.No-a-čo.Na krk som si dal prívesok s hviezdou, na ruky pár náramkov a ešte som si nechty nalakoval na čierno-bielo.Musím uznať že som pre raz vyzeral dobre.

tento deň sa mi zdal neuveritlne dlhý.Každá minúta mi pripadala ako hodina a všetko sa neuveriteľne vlieklo.Pripadalo mi to ako keby niekto zobral ovládač a stlačil spomalené nahrávanie.O osmej som mal prísť pre Veroniku k nej domov.Chýbala mi.Moc mi chýbala.Chcel som znova vidieť jej lesknúce sa oči a počuť jej krásny hlas.Nemohol som sa dočkať.Lístky som šiel kúpiť hneď potom ako som sa s ňou rozlúčil.Bolo to šialene drahé ale oplatilo sa to.Potichu som vo svojej izbe jedol cereálie a čakal kedy už konečne bude pol osmej aby som mohol vyraziť pre Veroniku.Tak strašne som sa tešil.Bolo ako keď poviete malému decku že pôjde do lunaparku a že môže ísť na akú atrakciu chce a koľko krát chce.Nie.Toto bolo oveľa lepšie.Bola to láska.

Konečne je to tu!

Pol osmej.Obliekol som sa do najznačkovejšch vecí aké mám a spravil som si ten najkepší účes aký dokážem spraviť.Zobral som si svoju značkovú tašku.Pre istotu.Bola značky Vans a bral som si ju len na dôležité príležitosti ako je napríklad táto.Potichu ako vždy som sa vytratil z domu a šiel som cestou akú mi Veronika opísala.Šiel som autobusom a za polhodinu som bol tam.Nádych. výdych.zaklopal som na dvere.Otvorila mi jej matka, bola veľmi sympatická a taký bol aj jej tón hlasu.

„Dobrý deň idem s Veronikou na koncert.Ja som Daniel.“Bol som fakt nervózny tak asi aj znel môj hlas.

„Ahoj Dan!Veroniká!!Poď dole máš tu chlapca!“Keď to povedala začervenal som sa.Ale tiež mi to dosť lichotilo.Čakal som tam na ňu ešte asi pár minút.Bol som čím ďalej tým viac nervoznejší.

„Ahoj Daniel!tak čo ideme?“Celá žiarila vyzerala ešte krásnejšia ako normálne.Fialovo-ružové vlasy mala zapletené v dvoch vrkočoch a vrch hlavy mala natupírovaný.

„Samozrejme.Poď ch neprídeme neskoro.“Snažil som sa chovať čo najviac cool.Aj tak mi to nešlo.Od nervozity sa mi triasli kolená.

„Tešíš sa?“Spýtal som sa aby som prerazil to ticho medzi nami.

„Strašne strašne strašne!Milujem Avril a konečne ju uvidím naživo!Moc ti ďakujem!“

Kd to hovorila roztomilo poskakovala.

„Som strašne rád že ťa to teší.Poď rýchlo ináč to nestihneme.“

Chytil som ju hanblivo za ruku a utekal.Aj ona sa začervenala.Keď sme prišli ešte hrala predkapela.

Potom prišla Avril Lavigne.Vždy som tú speváčku mal rád lenže Veronikinej kráse sa nevyrovnala.Keď už sme boli „v kotli“ bola úžasná zábava.Užíval som si to ešte väčšmi pretože som tam bol s ňou.Počkať…čo to…chytila ma za ruku.

ťahala ma von.Oprela sa o zábradlie a bez slova ma objala.Bol som taký prekvapený žesom si nestihol uvedomiť čo sa to deje.Našťastie som si to uvdomil práve včas a objal som ju tiež.Potom si ju oprel trochu bližšie o plot a začal som ju jemne bozkávať.

Avril práve spevala a pesnička innocence bola počuť až von na „balkón“.Pohladil som Veronike vlasy.Mala ich nádherne jemné a hladké.Dosť silno ma objala.Potom sme sa bozkávať prestali.Len sme tam stáli v objatí a počúvali.Nehcem aby tento moment niekedy skončil…chcem aby sa zastavil čas a aby som tu takto mohol stáť navždy…