Od toho dňa sa mi deň čo deň ozýval chlapec s tými najnešťastnejšími očami na celom svete.Od toho dňa som každý deň preciťovala tóny jeho hlbokého hlasu. Taký jemný, keď

„Haló?“Ozvala som sa nesmelo.„Si výnimočná.Si šialene výnimočná.“ „Kto je tam?“hlas sa mi triasol.Intuícia mi to vravela celkom jasne avšak nikdy som nebola natoľko optimistická aby som takým hlúpostiam verila. „Mike,

Bola chladná zimná noc, pokiaľ si dobre spomínam tak snežilo.Nie tak husto ako si to možno mnohí predstavujú, dokonca nefúkal ani len jemný vánok.Snehové vločky tancovali z ľava doprava a

Už je to deň. Je to jeden celý deň preležaný na hnedej špinavej pohovke, zamorený v premýšľaní. Kam asi išiel?Ako sa teraz má? Dívala som sa na strop ktorý bol

„Aha.A kam?“snažila som sa znieť ľahostajne.Nič sa predsa nedeje, len ho mesiac neuvidím a dovtedy na mňa možno zabudne.Čo pre neho môže znamenať ktosi tak nahraditeľný ako som ja? Napriek

Dívala som sa na jeho zasnené hnedé oči.Nebola to typická hnedá, boli tmavé, možno až čierne.Človek mal pocit že sa v nich skrýva to najzahalenejšie tajomstvo.To ktoré zostane navždy ukryté,

Možno mám strach, mám strach ako každý človek ktorý prišiel na tento negatívny svet. Mám strach z toho že ma bude znova niekto ovládať, možno…Možno to tak nemá byť.Prečo nemôžem

Noc čo noc, deň čo deň.Sekundu za sekundou si želá smrť pod ľahkým závojom vášne a rozkoše, želá si cítiť pohľad najnežnejších hnedých očí, tých najprísnejších a najláskavejších aké kedy

Zasnežené ulice, chlad hladí moje nahé plecia Nieje to tvoj hlas čo ma tu drží Kúsok zakázaného ovocia Tŕne z tých najkrajších ruží Mám strach, nemôžem už viacej dýchať Nemôžem

Niečo na tom bude, cesta je dnes v noci prašná Chodím so zbraňou zasunutou v latexovom podväzku Cítim krv, sláva je strašná Zasa ma niekto drží priviazanú na tenkom povrázku